Sedím vo vani a čumím.
Keby som neupratala pred dvoma hodinami celú kúpeľňu a nedržala každú jednu fľašku v rukách (hej, každú jednu som s láskou a dôsledne utrela), neuverím.
Môj vlasový balzam je niekde inde, ako má byť, a navyše je čerstvo otvorený. Miesto toho, aby stál v rade medzi prípravkami na moju hlavu rovno predo mnou, je zrazu po mojej pravici medzi „babskými“ sprchovacími gélmi.
Chlapská logika
Nechápem. Všetko som uložila podľa najlepšej chlapskej logiky. Ich mega veľké nádoby s XXL obsahom pánskeho umývacieho „všetko dokopy a rýchlo“ som im postavila rovno pred oči, vedomá si záverov z výskumov o (ne)schopnosti mužov vidieť niečo viac ako vec v ich zornom uhle. Stále sú doma štyria, istota je istota.
Prečo tu teda stojí toto?
V hlave sa mi splietajú všetky detaily do jedného faktu: od môjho upratovacieho zásahu bol v kúpeľni len Miki. Ešte mi referoval, ako sa dôkladne… umyl. To snáď nie! Neveriacky hľadím na fľašu a v duchu sa mi vynára dieťa číslo päť. Teda, už dospelák.
Oblieva ma pot pri vedomí účinkov môjho vlasového zázraku, do toho sa mi chce neuveriteľne dlho smiať. Ale tak veľmi, že neviem, kedy prestanem.
Obriadená sa postavím do dverí hygienickej útulne a privolám si predchádzajúceho používateľa.
Že čo?
„Umýval si si vlasy?“
„Hm, nie, na to som zabudol.“
„Na čo ti potom bolo toto?“ strčím pred neho podozrivú fľašku.
„No…, tým som sa… riadne umyl… Však som hovoril…“
Z dverí izieb vychádzajú ďalší účastníci šou.
„Miki,“ vnútri sa pučím od smiechu, no musím ostať vážna, som predsa matka. „Prečítaj mi, čo je tu napísané!“
Náš rodinný františkán sa nakloní a pomaly číta: Výživný vlasový balzam na podporu rastu.
„No a?“ pokrčí plecom.
„No nič. Ak ti budú viať chlpy na hrudi a budeš robiť prievan, aj keď nechceš, spomeň si, čím si sa dnes umyl.“
Za všeobecného rehotu sa chytro pozrie pod pyžamové tričko, či sa to už začalo. Nič. Zatiaľ vyzerá ako človek.
Smiech na imunitu
Je to už pár týždňov a stále sa na tom pučím. Už viem, prečo ma tá posledná viróza neskolila nadobro. Smiech predsa podporuje imunitu.
Možno preto som nikdy ako mama nejako brutálne neochorela. Moja svorka sa mi celé roky deň po dni, hodinu po hodine starala o zábavu natoľko, že som rýchlo pochopila výrok svojej mamy: „Nepotrebujem chodiť do cirkusu. Mám vás.“
Mať sedem nepredvídateľných dôvodov na čistý, radostný, neubližujúci smiech je bonus, ktorý sa počíta. Akurát že som nedúfala, že mi ho doprajú v čase, keď sa tvária ako nezávislé všetkoznalé entity.
A aha: je to ešte lepšie, ako keď v piatich rokoch vymýšľali recept na pečené zemiaky so soľou v pomere tri zemiaky na kilo soli.
Tuším si tie „hlody“ začnem konečne zapisovať. Za tú imunitu mi to určite stojí.
