Ako by ste zareagovali na takúto vetu z úst svojho – aspoň na papieri – čerstvo dospelého syna?
Ja viem, ja viem,…
Boli dni (našťastie pred rokmi), keď ma niečo podobné vždy – bez ohľadu na vek detí, situáciu a pravdu – vytáčalo do vývrtky.
A sú dni, keď ma to vytáča aj teraz. Predsa len, nie všetko vedia a vidia naši potomkovia dobre, skúsenosť a zrelosť sú často viac.
Ale!
Objektívne ma moje deti naučili iks podstatných vecí, do ktorých by som sa sama nikdy nedokopala, alebo aspoň nie tak rýchlo.
Úprimne, boli to surové lekcie. Lebo dospievajúci nemajú prístup v rukavičkách, voči rodičom už vôbec nie. Idú natvrdo.
Drzosť alebo challenge?
Dodnes si pamätám prvú lekciu. Možno aj preto, lebo bola zásadná a zmenila to, čo som dlho vnímala ako svoj problém, prinesený ako nevyžiadané dedičstvo ešte z detstva. No nebola som schopná s ním pohnúť ani o milimeter.
Mám to stále pred očami ako dnes. Naša staršia a ja. Jej čerstvá puberta a moje reakcie, ktoré chceli byť výchovné, formačné, usmerňujúce. Problémom bolo, že som ich po troch minútach zvládala len s hlasom vo forte. Hej, v strese som sa menila na uvrešťanú mamu.
Do jedného takého môjho výkrikového preslovu zaznela drzá ofenzíva:
„Nevrešti po mne, keď chceš, aby som ja nevrešťala!“
Ak existuje virtuálne kladivo, tak presne v tom okamihu ma skoro prizabilo. Onemela som. A týždne som hĺbkovo nosila v sebe túto vetu ako výčitku a zároveň ako úlohu bez možnosti uložiť ju „na potom“.
Hodina pravdy
Vnímala som, aký pravdivý bol ten výkrik mojej dcéry. A ako veľmi to teraz záviselo odo mňa. Bola som na ťahu, vedomá si, že ak prekročím túto prekážku ja, dokáže to aj ona.
Asi vás zaujíma, ako to dopadlo. Dala som to. Je len málo chvíľ, keď mi ujdú hlasivky do kriku. Aj ten okamžite brzdím.
Budovanie autority
Odvtedy mám inak nastavený senzor. Necítim sa ako neomylná autorita, voči ktorej nik nemôže ani pípnuť. Nemám problém priznať zlyhanie. Prijať oprávnenú kritiku. Naštartovať svoj rast a posun tam, kde tí moji vnímali problém.
Tento týždeň som dostala dve nakladačky. Najprv od lorda Hamiltna (náš šiesty, vlastným menom Šimon), keď som sa v jeden večer zabudla pri nekonečných reelskach. Ako rýchlo to človeka zhltne!
Sedel za mnou v kresle a tým svojím pevným, distingvovaným hlasom zrazu povedal: „Mama, nebuď blbec! Čo to tam robíš?“
Čo som nedávala sama napriek vedomiu zlej voľby, tomu pomohla jedna synova veta.
Vypla som mobil, postavila som sa a poďakovala. Napriek tomu, že jeho zdvihnuté obočie signalizovalo pohoršenie.
Zabudnutý Whatsapp
Včera som zabudla použiť rodinný Whatsapp, aby som oznámila, že ocko ma unáša na večeru. Medzitým naše deti doma, zvyknuté na spoločný čas pri stole, zamrzli. Anna sa o nás bála. Sam nevedel, čo a či jesť. Miki sa zašil. Lord Hamilton bol mimo vnímania reality. A to všetko iba preto, lebo som zlyhala v komunikácii, ktorú im toľko pripomínam.
Prešli sme si to. A ja mám v interných nastaveniach zapísané ďalšie zásadné body: nevisieť na reelskach, nezabudnúť komunikovať.
To, čo sa podarí prekonať mne teraz, a deti si to všimnú, môže sa podariť prekonať raz aj im.
Lebo len takto sa stávam skutočnou autoritou.
Nikto predsa nestojí o to, aby nasledoval blbca.
