Vedeli sme, že ak má niekto u nás doma okrem rodinného unisono spevu trampských a iných večných piesní božské gény na hudbu, je to on. Jeho prvá učiteľka huslí plakala, keď som jej napísala, že s hudobnou praštil. Stačila zmena učiteľky a prístupu plus nepedagogický ktosi na teórii.
Dva roky sme teda jemne živili a skúšali návrat. „To je nádhera! Ako si schopný si to všetko pamätať? Naozaj nechceš znovu skúsiť tie husle?“
Najprv nehovoril nič, len si hmkal poslednú melódiu. Potom sa usmial. A hmkal si ďalej. A nakoniec pripustil, že sa vráti. Ale na klavír. Kvôli pani učiteľke, ktorú poznal.
Oko majstra
Sadli si. Hrá a nevie prestať. Ani s tým hmkaním melódií. A ja som hrdá. Na to, ako som sa nemýlila. Ako som vnímala, že je to v ňom. Ako som pomohla prelomiť, čo pokazili iní. Ako som mu dovolila uveriť v jeho talent bez slovka „musíš“. No nielen u neho.
Pamätám si, ako som šokovane zízala na našu Dorot s jej ADHD, keď som po ňu prišla na hudobnú. Popri hre na flaute stíhala ešte skákať, rotovať okolo vlastnej osi, rozprávať a smiať sa. Nevzdala som to, aj keď to vyzeralo na vyhodené peniaze a čas.
Drobná čierna flauta, trochu oťuknutá, ostala osamotená až jej odchodom. Rovnako ako jej spolužiačky na výške, ktoré doučovala teóriu hudby tak, že prešli skúškou ľavou zadnou.
Chcela by som ešte raz stretnúť jednu premotivovanú zdravotnú sestru. Kedysi pred 15 rokmi úradovala v ambulancii, keď som prišla s najstarším na očkovanie. Pozrela do karty a spustila: „Ach, má aspergera! Zapíšte ho ako invalida z ranej mladosti. Ušetríte nervy sebe aj chlapcovi.“
Prišla som domov ako ovalená, v mojom vnútri to vrelo. Čožeee?
Náš najstarší má dnes červený diplom. Bravúrne ovláda naspamäť všetky detaily verejnej dopravy a neskutočne učil deti geografiu. Áno, ten „nepoužiteľný kus“.
Aj tak verím
Niektoré kusy si však vyžadujú dlhšie „brúsenie“. Ako náš piaty. Vyzerá stále ako „obyčajný“ kameň bez hodnoty. Nič špeciálne ho nikdy nebavilo. Nemaľoval. Nehral. Neovláda jazyky. Nie je vedátorský typ.
Nevzdávam to, neprestávam hľadať a objavovať, čo by sa na ňom mohlo zaskvieť. A pomáhať mu, aby v tom bol výnimočný. V hlave mám manuál dielne na brúsenie diamantov.
Postupuj pomaly. Znovu sa vráť. Počkaj. Oddýchni si. Premysli si, čo ďalej. Dobre sa pozri, pod akým uhlom sa lepšie zaskveje. Precízne pritlač k brúske, modli sa, nech to neprešvihneš. A hlavne – jemne!
Ak niekde z kameňov robia exempláre do náhrdelníkov pre dámy z VIP. spoločnosti, ja mám šancu pustiť do sveta drahokam na dvoch nohách.
Takto to má vyzerať u mňa doma. Aj u teba.
Diamanty, označené puncom podpory, rešpektu, povzbudenia a trpezlivosti za to stoja.
