Mimoriadne komplikovaná situácia s novelou ústavy a pozmeňovacími návrhmi bola v oblasti školstva, výchovy a vzdelávania. Menilo sa to tam dosť neprehľadne.
Áno, je to naozaj neprehľadné. Ostal tam nový odsek s dvoma vetami: „Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu.“ a „Vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia, telesnú integritu a prevenciu zneužívania tvorí súčasť všeobecného vzdelania detí v podobe primeranej ich veku.“
Prvá veta bola aj v pôvodnom návrhu novely, druhá bola doplnená pozmeňovacím návrhom. Mne sa zdá, že pozmeňovacím návrhom sa predkladatelia snažili riešiť nejasnosti vládneho návrhu o výchove a vzdelávaní detí v oblasti formovania intímneho a sexuálneho správania, kde vznikla otázka, čoho všetkého sa potreba súhlasu rodičov týka. V odôvodnení pozmeňovacieho návrhu sa totiž píše, že druhá veta formuluje obsah vzdelávania, ktorý nepodlieha predchádzajúcemu súhlasu zákonného zástupcu. Čiže zrejme na predmetoch biológia, etická výchova či občianska náuka nie je potrebný súhlas, keďže tam ide o vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia, telesnú integritu a prevenciu zneužívania. Tým sa však podľa mňa celkovo tá nejasnosť nerieši.
Keby súčasťou novely bola veta „Vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia, telesnú integritu a prevenciu zneužívania tvorí súčasť všeobecného vzdelania detí v podobe primeranej ich veku“, je to rozumná norma. Naďalej je však otázne, či to má byť súčasťou ústavy. Navyše, každá novela predpisov má mať nejaký dôvod, riešiť nejaký problém. Ak identifikujeme nejaký problém v rámci vzdelávania v oblasti intimity, napríklad taký, že mu chýba smerovanie a štandardy a nevyučuje sa v ľudskoprávnom kontexte autonómie, rodovej rovnosti a potreby súhlasu, a tento sa má riešiť ustanovením rozsahu všeobecného vzdelávania, v zásade by nikto neprotestoval. Keby tam bola len tá druhá veta.
Druhá veta však nasleduje po vete, kde sa hovorí o častiach vzdelávania v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania, kde je potrebný súhlas zákonného zástupcu. Tým dostáva úplne iný kontext a vzniká nejasnosť. Iste, ako to reálne bude vyzerať, upraví zákon.
Nemôže byť za tým zámer obísť článok 1 odsek 1 slovenskej ústavy: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“?
Zdá sa mi, že rozmýšľate nad zámermi predkladateľa, jeho motiváciou, čo je, samozrejme, možné, ale tiež ju budeme len odhadovať. Dôležité sú tu interpretačné nejasnosti okolo textu novely ústavy. V prvej vete je otázne, čo je to „výchova a vzdelávanie v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania“. Sú to informácie vedecké, teda nejako expertné? Alebo informácie s akým mravným odkazom? Alebo informácie sociologické, popisujúce dianie v spoločnosti? Rámcom tu je, že sa fakticky rozprávame aj o práve na prístup k vedomostiam v súlade s aktuálnym vedeckým poznaním. Je otázne, prečo by na také poznanie bolo potrebné vyžadovať súhlas. Iste, zrejme je prvá veta súčasťou trendu, ktorý prichádza zo Západu, najmä z USA, v snahe zvýšiť vplyv rodičov na vzdelávanie detí. A potom vzniká otázka, ako ďaleko tento trend zájde. Z môjho pohľadu je otázne, či sa neohrozí prístup detí k aktuálnym vedeckým poznatkom.
Teraz to možno preženiem, ale ak vychádzame z istého prieskumu, ktorý tvrdí, že štvrtina dospelých Slovákov má čitateľskú gramotnosť na úrovni 10-ročného dieťaťa, tak z toho ide hrôza, pretože sú to aj rodičia, ktorí majú rozhodovať na základe svojho vedomia a poznania o tom, aká časť výchovy a vzdelávania sa bude uskutočňovať s ich súhlasom.
Úprimne, mne sa zdá zvláštne takto generálne ustanovovať požiadavku súhlasu od rodičov pre všetky deti, lebo deti sú osoby mladšie ako 18 rokov. V oblasti rodinného práva, napríklad v rozvodových konaniach alebo v konaniach, kde sa rieši starostlivosť o deti, je trend opačný – hľadať možnosť, ako sa dieťa môže k situácii vyjadriť primerane svojmu veku. Čiže je tam snaha zapájať dieťa, aby vyjadrilo svoj názor, aby malo svoje slovo (agenciu).
Z hľadiska starostlivosti rozmýšľame nad tým, ako dať dieťaťu slovo v otázke rozhodovania o zverení do starostlivosti, ale pri vzdelávaní mu týmito ustanoveniami slovo všeobecne berieme. Sedemnásťročnému človeku by sme mali hádam dať trocha inú agenciu ako päť- či šesťročnému dieťaťu z hľadiska možnosti vyjadrenia sa. Potom to môže, ale aj nemusí byť v zákone zohľadnené. Jednoducho tá prvá veta posilňuje slovo rodičov, ale otázne je, či to nie je na úkor detí.
Čiže v návrhu máme ustanovenie, ktoré hovorí: „Výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu.“ A teraz sa vžime do situácie tínedžera, ktorého rodičia odmietnu, aby sa na takom vyučovaní zúčastnil. A (nielen) tí rodičia s čitateľskou gramotnosťou na úrovni desaťročného dieťaťa rozhodnú, že sa ich dieťa nemôže zúčastňovať na určitej dôležitej veci. Javí sa mi to iracionálne.
Mne sa zdá, že túto situáciu sa predkladateľ usiluje upraviť druhou vetou z pozmeňovacieho návrhu o ochrane pred zneužívaním, ktorá má byť súčasťou všeobecného vzdelávania. Zrejme bolo snahou tejto vety zakomponovať do vzdelávania nejaké typy ochrany zdravia a prevenciu pred sexuálne prenosnými chorobami atď.
Ako som spomínala, stále však vzniká viacero otázok. Napríklad ak je faktom, že ľudia majú rôzne variability sexuálneho správania a formovania intímneho života, spadá informovanie o tomto fakte pod prvú vetu, alebo je to napríklad informácia, ktorá spadá do druhej vety, lebo sa získaním tej informácie napríklad chráni duševné zdravie dieťaťa, alebo táto informácia súvisí s telesnou integritou, a teda má byť súčasťou všeobecného vzdelávania detí a súhlas rodičov netreba?
Čo vám z toho vyplýva?
Znova ide o otázku konzistentnosti. Sú veci, ktoré sú biologickými a spoločenskými faktami a súvisia aj s variabilitou prežívania intímnych vzťahov. Keď navrhovatelia odôvodňujú mnohé veci biologickou realitou a faktami, tak prečo informácie o týchto biologických faktoch majú byť, ako sa javí, podmienené súhlasom rodičov?
Ďalším návrhom je osvojovanie detí. Vo vládnom návrhu novely sa píše: „Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Maloleté dieťa si môže výnimočne osvojiť aj osamelá osoba, ak je osvojenie v záujme dieťaťa. O osvojení rozhoduje súd.“ Považujete tento návrh za problematický?
Toto je už platné zákonné ustanovenie, ktoré sa má stať súčasťou ústavy. Opakujem otázku: Prečo je toto vec identity, prečo má byť zadefinovaná na ústavnej úrovni a má byť naratívom tradičnosti?
Nevnímate to ako ďalšiu prekážku pri osvojovaní dieťaťa registrovanými partnermi? Ten text vylučuje adopciu homosexuálnymi pármi. Napokon, nachádza sa to aj v odôvodnení tohto návrhu: „Povýšením tejto právnej úpravy zo zákonnej na ústavnú sa sleduje cieľ zdôraznenia legitimity manželstva ako nezastupiteľného zväzku jedného muža a jednej ženy pri plnení dôležitej sociálnej úlohy výchovy detí.“
Iste, je to snaha vytvoriť ďalšiu prekážku. Nehovorím, že naša zákonná úprava o tom, že dieťa si môže osvojiť len manželský pár a osoba jednotlivec len mimoriadne, je nejako exotická. Nie je. Existujú však aj krajiny, ktoré umožňujú osvojenie stabilným párom mimo manželských zväzkov, a zároveň existujú najmä v našom európskom priestore, ale nielen v ňom, krajiny, ktoré umožňujú osvojenie osobám rovnakého pohlavia v civilných zväzkoch. Ak by však naša zákonná úprava bola na ústavnej úrovni, bola by už exotická. A ten zámer je zrejmý, ako som už spomínala, je to preventívna ochrana tých zákonných ustanovení cez ústavnú väčšinu.
Ak sa pozrieme spätne na priebeh hlasovania o vládnom návrhu a o pozmeňovacích návrhoch KDH, prešlo im takmer všetko. Prečo by za takú novelu nemalo KDH zahlasovať?
Moja odpoveď znie: lebo tým krajinu posúvajú mimo ľudskoprávneho rámca európskeho sveta. Európska vízia ochrany ľudských práv dnes funguje najmä cez európsky dohovor a náš ústavný súd ju prebral. Navrhované zmeny sú však typovo paradigmatickým posunom do iného prostredia. Aj tým článkom novely, ktorým by si Slovenská republika zakotvila výhradu k dodržiavaniu medzinárodného práva, argumentujúc „lebo suverenita“, „lebo národná identita“. Neviem, či si predkladatelia myslia, že by sa ich tento posun nedotkol. Prijatie tejto novely by sa dotklo nás všetkých.
Nepripúšťate, že podľa nich je to posun dobrým smerom, ako má náš svet vyzerať?
Pripúšťam, samozrejme, že si predkladatelia myslia, že robia dobrú vec. Úprimne si však myslím, že nedomysleli dôsledky toho, kam až nás to môže posunúť.
