Predstáv o chudobe je veľa a nie je ľahké určiť, ako ju definovať. Môže sa prejavovať mnohými spôsobmi, jedným z nich je dopravná chudoba. Zjednodušene by sa dala vyjadriť ako nedostatok peňazí na to, aby sa človek mohol dopraviť tam, kam chce a potrebuje.
Obmedzuje ľudí v tom, aby uspokojivo riešili svoje životné potreby. Napríklad zdravotné, vzdelávacie či pracovné. Môže ich obmedzovať aj vo využívaní voľného času či udržiavaní rodinných vzťahov. Finančné obmedzenia zvyčajne ľudí vedú k tomu, že sa cítia chudobní.
Dopravná chudoba nie je témou, ktorou by sa médiá často zaoberali. Práve preto je cenný prieskum česko-slovenského Institutu 2050, ktorý sa robil oddelene v Česku a na Slovensku. Výsledky sú pozoruhodné.
Státisíce v chudobe
Výskum na Slovensku prebehol v marci až máji 2025 a zahŕňal vyše dvetisíc respondentov. Ich výber zodpovedá štruktúre slovenskej spoločnosti – ženy aj muži, obyvatelia veľkých, malých miest aj dedín či ich zastúpenie podľa jednotlivých príjmových skupín.
Z výskumu vyplýva, že až 16 percent slovenských domácností zápasí s dopravnými ťažkosťami „skoro stále“ alebo „často“. Ďalších 22 percent s nimi musí bojovať občas. Znamená to, že má problémy dopraviť sa do zamestnania, školy, k lekárovi alebo na nákupy.
Problém dostať sa za priateľmi alebo voľnočasovými aktivitami má pravidelne desatina domácností, ďalších 20 percent s tým zápasí občas. „Môžeme tak hovoriť o státisícoch ľudí zasiahnutých alebo ohrozených dopravnou chudobou,“ konštatuje štúdia.
Ako najčastejšie bariéry pri preprave za základnými potrebami obyvatelia uvádzajú problémy s verejnou dopravou. Ide napríklad o problematickú nadväznosť a nedostatok spojov, pomalosť verejnej dopravy či nevhodné časy, kedy spoje jazdia. Je to klasický problém, keď verejné služby existujú, nie sú však nastavené tak, aby napĺňali potreby občanov.
Viac ako polovica opýtaných si dokonca myslí, že verejná doprava na Slovensku sa zhoršuje. Približne tri štvrtiny z nich požadujú, aby sa štát tejto oblasti venoval viac, a súhlasia s dotovaním rozvoja verejnej dopravy a navýšenia počtu spojov.
Pochybnosti o demokracii
Institut 2050 zistil, že obyvatelia s veľkými dopravnými problémami, ktorých bolo šesť percent, bývajú prevažne v menších obciach a vidieckych oblastiach, takže to majú nadpriemerne ďaleko k rôznym cieľom.
Z ekonomického hľadiska patria k najohrozenejším, majú najnižší príjem a väčšine z nich pred výplatou neostane ani 20 eur. Táto skupina zväčša býva v horšie zateplených obydliach, kúri hlavne drevom a plynom. Je pre ňu typické, že nedôveruje demokracii a za bývalého režimu sa podľa nej žilo lepšie.
Expert na dopravu Jiří Kubáček hovorí, že na Slovensku skutočne existujú dediny, kde autobus príde cez pracovný deň len tri-štyrikrát a cez víkend vôbec. „Rozumiem tomu, že ich obyvatelia môžu mať pocit zanedbania.“
Dôvodom tohto stavu podľa Kubáčka je, že vedenia niektorých vyšších územných celkov sa v dostatočnej miere nevenujú tvorbe cestovných poriadkov a prenechávajú ju na dopravcov, ktorí v danom regióne prevádzkujú autobusové spoje. „Tí sa zameriavajú na lukratívne linky a tie menej vyťažené do odľahlých dedín rušia. Postaviť sa za ne má objednávateľ, teda samosprávny kraj,“ vysvetľuje Kubáček.
Dopravnou chudobou sa zaoberal aj Inštitút environmentálnej politiky na Ministerstve životného prostredia SR. Podľa jeho vlaňajšej analýzy s názvom Nemám auto, nemám autobus žije asi sedem percent obyvateľov Slovenska v oblastiach s vysokým rizikom dopravnej chudoby. Najviac zasiahnutý je Prešovský a Banskobystrický kraj, najmä regióny Gemer, Horný Zemplín a severný Šariš. V oboch krajoch tým trpí až polovica obcí.
Ďaleko k doprave
Z prieskumu Institutu 2050 je zaujímavý aj údaj, že 35 percent slovenských domácností nemá auto, sú teda odkázané na verejnú dopravu. Na druhej strane vyše 40 percent domácností najazdí denne desať a viac kilometrov – rozdiel medzi „národom motoristov“ a skupinou bez auta je markantný.
Iba päť percent z tých, čo používajú auto, by odradili drahšie pohonné hmoty. Ak by zdraželi o desať centov na liter, táto skupina by si nemohla dovoliť tankovať, ani ak by svoje cesty nemohla uskutočniť verejnou dopravou. Ostávalo by jej iba necestovať.
Nedostatok možností využitia vlastnej ekologickej dopravy dokumentujú odpovede, že dve tretiny obyvateľov v pracovné dni nepoužívajú bicykel, kolobežku ani motocykel. Cyklocesty, také obľúbené napríklad v Rakúsku alebo Škandinávii, sú na Slovensku stále slabo rozvinuté.
Aj v dostupnosti verejnej dopravy ešte máme čo doháňať. Takmer desatina obyvateľov má najbližšiu zastávku vzdialenú viac ako dva kilometre, hoci Kubáček upozorňuje, že zákon stanovuje túto vzdialenosť na maximálne jeden a pol kilometra. Prieskum hovorí o náročných príbehoch tých, čo nemajú auto – napríklad cesta do mesta na nákupy verejnou dopravou im zaberie štyri hodiny.
„Bývame v malej dedine a väčšie mesto je od nás 40 kilometrov. Sú tam pracovné príležitosti, ale nechodia nám spoje, nestihneme odniesť deti do škôlky a školy tu v našej dedine. Keď sme sa zamestnali, vyriešili sme to tým, že máme dve veľmi staré autá,“ vysvetľujú respondenti.
Menej chudobných
V Českej republike Institut 2050 zbieral údaje od takmer 2 300 respondentov zhruba o rok skôr, v júni až auguste 2024. V porovnaní so Slovenskom je percento tých, čo zápasia s dopravnou chudobou v prípade bežných životných situácií, výrazne nižšie. Pravidelné ťažkosti dostať sa tam, kam potrebuje, má 11 percent opýtaných. Ďalších 15 percent s nimi zápasí občas.
O niečo nižší je aj podiel ľudí, ktorí priznávajú dopravné obmedzenia pri voľnočasových aktivitách. Medzi najvýraznejšie bariéry využívania verejnej dopravy patria jej pomalosť oproti autu, nevhodné časy odchodov spojov a to, že na seba nenadväzujú, vyplýva z odpovedí.
V porovnaní so Slovenskom je Česká republika motorizovanejšia. Auto nevlastní iba 28 percent domácností. Štvrtina rodín dokonca jazdí dvoma autami. Percento tých, ktorých by zdraženie benzínu o dve české koruny vyhnalo z auta, je však podobné ako na Slovensku, ide len o niekoľko percent.
Napriek o niečo lepšej cykloinfraštruktúre nevyužíva na cestu do práce bicykel, kolobežku ani iný malý dopravný prostriedok prekvapivo dokonca až 78 percent domácností. Rovnako ako na Slovensku, až desatina obyvateľov má na najbližšiu zastávku verejnej dopravy viac ako dva kilometre. Bez auta sa teda nezaobídu, ak nechcú šliapať aspoň polhodinu pešo.
Prieskum Institutu 2050 prezrádza, že podobne ako na Slovensku, aj v Českej republike sú dopravnou chudobou najviac ohrození nízkopríjmoví obyvatelia periférií, najmä pohraničných regiónov. Rovnako sa zo všetkých skupín najmenej pokladajú za demokratov a sú presvedčení, že „pred rokom 1989 sa žilo lepšie“.
Riedke spoje, staré autá
Prieskumy z oboch krajín spája zistenie, že chudobnejší obyvatelia odľahlých regiónov žijú často izolovane a sú odkázaní na staré, málo spoľahlivé a často neekologické autá. Verejná doprava v týchto regiónoch máva zvyčajne riedke intervaly, spoje na seba nenadväzujú a sú nespoľahlivé.
Práve slabá dopravná dostupnosť týchto regiónov často vedie k zníženej pracovnej mobilite, vyššej nezamestnanosti a rastúcej chudobe ich obyvateľov či k vysťahovalectvu. Ak štát nedá väčší dôraz na zlepšenie a zahustenie verejnej dopravy, táto situácia sa tak ľahko nezmení.
Neistotu týchto ľudí ešte prehlbujú správy o „zákaze áut so spaľovacími motormi“ v Európskej únii. Práve staré autá, ktoré už vo veľkých mestách nikto nechce, sú pre nich často jedinou možnosťou, ako sa dostať k lekárovi, do práce, školy, ako si doviezť potraviny či iný tovar z blízkeho mesta.
Dopravnú chudobu ešte zhoršuje legislatíva, ktorá bráni rozvoju pravidelnej lokálnej dopravy menšími vozidlami, ako je to bežné napríklad v bývalých sovietskych republikách. Mikrobusy, známe ako „maršrutky“, tam napríklad vozia ľudí do odľahlých lokalít za oveľa nižšie ceny, ako by to dokázali zabezpečiť verejné autobusy.
Je preto dôležité vytvoriť spoľahlivé dopravné riešenia, ktoré zabránia vyľudňovaniu vidieckych regiónov a zabezpečia ich obyvateľom rovnaký prístup k pracovným i voľnočasovým aktivitám, aký majú obyvatelia miest. Inak sa z nich stanú občania druhej kategórie, ktorí budú demokraciu považovať za nutné zlo a kedykoľvek ju hodia cez palubu.
