Na Slovensku žijete už takmer 17 rokov, ale narodili ste sa na Ukrajine. Prečo ste sa rozhodli odísť?
Rozhodovanie bolo vtedy veľmi ťažké, lebo vzťahy s rodinou, priateľmi aj kolegami som mala a stále mám veľmi dobré. Doteraz si spolu pravidelne telefonujeme. Ja sa však cítim byť pôvodom Slovenka. Som potomkom liptovských Slovákov, ktorí sa v minulosti usadili v Zakarpatskej Ukrajine.
Čím ste sa živili na Ukrajine?
Učila som na vysokej farmaceutickej škole a pracovala som v sieti lekární, ktorú som pomáhala rozbiehať.
Viem o vás, že po vypuknutí vojny pred troma rokmi ste začali pomáhať svojim spolužiačkam z Charkova, Dnepropetrovska, Kyjeva, aj z Mariupola. Ako sa má spolužiačka, ktorú ste ratovali odtiaľ?
Podarilo sa jej zachrániť. Celé to bolo taký malý zázrak. Chcela nastúpiť do pôrodnice v Mariupole presne v deň, keď ju Rusi zbombardovali, keďže už bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Neprijali ju, musela sa vrátiť. To jej zachránilo život. Pomáhala som jej odísť z mesta preč, ale bolo to komplikované. Na Ukrajinu sa jej ísť nedalo. Keď Rusi obsadili Mariupol, zahatali všetky prístupové cesty na Ukrajinu a otvorili len koridor do Ruska. Nemala teda na výber, navyše v Rusku mala aj rodinu.
Išla teda do Ruska?
Áno. Tam ju prinútili vzdať sa ukrajinského občianstva, vystavili jej ruský pas a donútili ju, aby svojmu novonarodeniatku dala urobiť ruský rodný list. Jednoducho z jej chlapčeka urobili Rusa. Jej manžel pracoval ako námorník a napokon sa mu podarilo dostať ju von z Ruska. Išli cez Slovensko. Pomohla som im tu vybaviť ešte potrebné doklady a potom pokračovali ďalej do Nemecka. Ona je s malým doma, manžel pracuje a stará sa o rodinu. Sú sebestační a nevyužívajú žiadnu štátnu podporu.
To muselo byť veľmi náročné. No príbehov, pri ktorých je človeku ťažko, je asi oveľa viac.
Áno. Dcéra ďalšej známej rok nerozprávala. Potrebovala psychológov a psychiatrov, aby po roku opäť niečo povedala. Spolužiačka doteraz nechápe, ako to vtedy obe vôbec dokázali prežiť. Vidieť, ako vaše dieťa pred vami vyzlečú traja chlapi a potom si s ním robia, čo chcú, musí byť hrôzostrašné.
V Charkove, druhom najväčšom meste Ukrajiny, máte stále bývalé profesorky, kolegyne z vysokej školy a spolužiačky. Situácia je tam dlhodobo kritická, nálety sú v meste takmer na dennom poriadku. Ako to ľudia zvládajú?
Zo začiatku sa skrývali po pivniciach alebo v metre. Teraz to už berú inak. Vravia: „A čo, ak priletí, tak priletí!“ Keď som naposledy volala so spolužiačkou, zrazu som v telefóne začula veľký hluk. Pýtam sa: „Čo sa deje?“ Po pár sekundách mi povedala, že ju šmarilo o stenu. Raketa spadla o dva domy ďalej.
Čiže vojnu už berú ako samozrejmosť?
Nepochybne. Bola som však prekvapená, že jej malá dcéra sa vôbec nezobudila. To dieťa sa naučilo spať aj počas bombardovania.
V Charkove býva aj vaša ďalšia spolužiačka, ktorá tam ostala s manželom a 25-ročným synom. Ako to zvládajú?
Áno, hoci mohla odísť preč, zostala s nimi. Snažia sa chodiť do práce, chcú ako-tak normálne žiť, občas ísť aj do kaviarne na kávu. Ak by sa nesnažili fungovať normálne, zbláznili by sa. Musia stále hľadať v živote tú kvapku dobrého, kvapku radosti.
Čo pekné a dobré sa dá nájsť v zbombardovanom meste?
Pozrite, keď prvýkrát zbombardovali časť Charkova, ľudia hneď na druhý deň vyšli do ulíc a začali upratovať mesto. Niektorí za svoje peniaze nakúpili kvety a vysádzajú ich. Sama som bola prekvapená, že na čo je to dobré, veď to Rusi aj tak zase zbombardujú a zničia. Oni mi však povedali: „Ty to nechápeš? Musíme mať niečo pekné pred sebou, aby sme dokázali celú túto situáciu zvládnuť, aby sme napriek všetkému dokázali žiť, existovať a fungovať!“
Pomáhate odísť z Ukrajiny tým, ktorí takto žiť nevládzu a chcú byť v bezpečí. Na Slovensku je však veľmi populárny naratív, že z Ukrajiny sem prichádzajú len boháči, mafiáni a najnovšie aj „rozvracači štátu“.
Medzi utečencami sa, samozrejme, nájdu aj bohatí ľudia a možno aj mafiáni. Ale keď je napríklad niekto právnik, je veľmi pravdepodobné, že zarába slušné peniaze. Mnohí prišli na drahých autách, ale bol to pre nich len prostriedok záchrany. Často to bolo to jediné, čo im zostalo.
A, áno, prišli aj ľudia s kufríkom plným peňazí, ktorí sa správajú neslušne, arogantne a nevhodne. Niekoľko takých som mala aj tu v Trnave v lekárni, ale veľmi rýchlo som im ukázala, kde sú dvere. Stále však platí, že väčšina tých, ktorí sem prišli, nemali na výber a čakajú na koniec vojny, aby sa mohli vrátiť.
Ukrajina je vnímaná ako krajina, ktorá má obrovský problém s korupciou, prostitúciou či surogátnym materstvom. Ako to vidíte vy?
Čo sa týka surogátneho materstva a prostitúcie, na to vám neviem odpovedať. A korupcia? Áno, je. Ak sa však korupcia na Ukrajine rovná sto eur, tak pre sto eur sa tu na Slovensku za vami nikto ani len neobzrie. Navyše Ukrajina chce ísť do Európy, chce byť jej súčasťou. Ukrajinci chcú žiť dobre, ako inde v Európe, ale potrebujú čas, aby u nich všetko začalo fungovať, ako má.
Nie je tam všetko stopercentné a bez korupcie, ale to nie je ani tu. Nejde to tak, že hop a všetko bude ružové. Potrebujú sa meniť zákony, robiť dôležité reformy a zmeny a, áno, aj čistky. Nejaký čas to ešte potrvá. Ale ako národ sa Ukrajinci snažia a určite nesmerujú k Rusku.
Poďme späť k vojne. Medializovanou témou sú úteky mužov z vojnových zákopov. Prečo sa to deje?
Zo začiatku neutekali. V armáde bolo veľmi veľa dobrovoľníkov, ktorí sami išli brániť svoje územie. Zmenilo sa to v poslednom čase, poviem dôvod: Ukrajina nemá na zbrane, na vesty, na helmy a podobne. Tí vojaci sú pomaly nahí, bosí a už nemajú čím bojovať. Preto majú strach ísť bojovať. Nie že by nechceli, ale vedia, že už nemajú čím.
Obyčajní ľudia sa im skladajú na výzbroj. Napríklad ženy vojakov, ktorí sú na fronte, zbierajú peniaze a kupuje sa za ne optika (špeciálna zbraň s optickým zaostrením) a všetky potrebné veci, aby mali čím brániť krajinu. Všetci čakajú na pomoc od Európy, ale tá neprichádza v takom množstve, v akom je potrebná.
Aj ja im pomáham so zbierkami u mňa v lekárni v Trnave. Spolužiačka z Charkova má muža na vojne, snažím sa jej pomôcť aj takto. Som si istá, že tieto peniaze idú tam, kam majú a na veci, ktoré sú ozaj dôležité.
Všetko, čo príde, sa môže totiž už za deň zničiť a vojaci potrebujú ďalšie a ďalšie veci, aby mohli chrániť ľudí. Keď nemajú muníciu, zbrane, drony a ostatné veci, nemajú s čím brániť krajinu a z boja utekajú. Niektorí idú aj napriek tomu. No niekto sa proste bojí a utečie. Deje sa to aj legálnym aj nelegálnym spôsobom.
Vládzu ešte ľudia vôbec bojovať a žiť s vedomím, že je tam vojna?
Idú z posledných síl, no nemajú na výber. Bojujú, lebo nechcú byť pod Ruskom. Tam je iná mentalita. Ľudia Ukrajiny sú orientovaní skôr proeurópsky – zmýšľaním, spôsobom života, aj predstavami o ňom. Chcú sa mať dobre, chcú sa pekne obliekať, chcú mať pekne zariadenú domácnosť a deti, ktoré študujú.
Čo je v Rusku iné?
Poviem to tvrdo, no v Rusku ide hlavne o to, aby si ľudia mali čo vypiť. Doteraz tam majú zemľanky, hoci Moskva je krásna a je tam dobrý život. No pár kilometrov od nej je už bieda. Fungovať sa dá len vo veľkých mestách. Na vidieku majú bežne v domoch hlinenú podlahu, nemajú záchod ani latrínu či tečúcu vodu. Chodia sa raz do týždňa umývať do bane (verejná umyvárka). Keď chcú prať, je to nekonečné nosenie vody hore a dole na pranie a vypláchanie. Toto už na Ukrajine nie je.
Neviem si predstaviť, že by Ukrajina mala byť pod Ruskom. Spadla by o niekoľko úrovní nižšie a život by sa výrazne zhoršil. Do tých čias sa tam už nik vrátiť nechce. A ani nikto z tých, s ktorými komunikujem aj z proruských oblastí Ukrajiny, nechce ísť do Ruska. Nik z nich sa nechce vrátiť desiatky rokov dozadu. Všetci chcú žiť lepší a normálny život v Európe.
Máte známych aj v Rusku. Ako vnímajú celú situáciu s takzvanou špeciálnou vojenskou operáciou, ako Rusi oficiálne nazývajú okupáciu Ukrajiny?
Sú proti, ale nemôžu o tom rozprávať. Keď povedia niečo „nevhodné“, hneď idú do basy a začnú represie. Byť s nimi v kontakte je veľmi zložité a riskantné, lebo ich odpočúvajú.
Je tam veľa ľudí, ktorí sú proti Putinovmu režimu, ale nesmú sa k tomu vyjadrovať, ak nechcú skončiť v base. Nesmú hovoriť ani to, že na Ukrajine je vojna, lebo ak to náhodou začuje nejaký vojak alebo policajt, hneď ich berú do basy.
Ruský politický systém je problém. Lenže ani prezident Ukrajiny nemá podľa mnohých legitimitu, keďže sa mu už skončil mandát a nové prezidentské voľby sa pre vojnu a výnimočný stav ešte nekonali.
Zelenského veľa ľudí rešpektuje, akceptuje a váži si ho. Hlavne preto, že po invázii neutiekol a snažil sa robiť v rámci možností, čo mohol. Sú ľudia, ktorí sú proti nemu, ale to je v každej krajine. Viem, že mu dávali za vinu, že nereagoval na upozornenia o plánoch Ruska vtrhnúť na Ukrajinu, že tomu neveril. Lenže tomu neveril v podstate nikto!
USA a Rusko v tých to dňoch začali rokovania o konci vojny. Ako by ste si vy predstavovali ideálny koniec tohto konfliktu?
Najlepší by bol okamžitý koniec vojny. V ideálnom prípade tak, aby Ukrajina ostala celá. Ak by to nešlo inak, nech si Rusko nechá Luhansko, Dneper, len nech sa to už skončí. Aj ľudia v okupovaných územiach chcú, aby sa vojna čo najskôr skončila a potom budú rozmýšľať, kam odtiaľ odídu. Všetci už chcú žiť, normálne fungovať, nebáť sa, že niečo zas priletí a žiť v neustálom strachu, či ďalší nálet prežijú.
