Stál predo mnou a spokojne sa usmieval. „Fakt tam chceš ísť?“ pýtam sa znovu a v bruchu mám kŕče.
„Hej.“
„Vieš, aké správy sú odtiaľ? Medvede sa tam špacírujú po dedine. Asi už nemajú koho stretnúť v lese.“
Zasmial sa, vzal batoh na plecia a šiel. „Ja viem, ja viem.“
Je dospelý, musí si niesť zodpovednosť za svoj život. Už nie je v mojej moci rozkázať mu – a ani nechcem. A všetky dostupné tromfy som použila. Aj tie odborné turistické. Napríklad o tom, že podľa nepísaných zásad nie je dobré chodiť na turistiku sám. Druhá vec je, že ani tí najväčší turistickí fajnšmekri s naším Samom nestíhajú.
Viem, no nechcem
Nemyslite si, že by som nedokázala urobiť scénu hodnú Shakespearovej drámy vrátane kvílivých monológov s tragickým prevedením. A bola by som schopná (napriek vnútornému odporu) vydierať. Ba dokonca by som mu vedela znechutiť odchod tak, že by sa radšej nikam nepobral.
Pretože to často „dobré“ mamy robia. V záchvate záchrany svojej predstavy o ceste a živote svojich detí, často dospelých. Ony im predsa chcú to najlepšie. Až tak, že im nedovolia slobodne žiť.
To všetko viem urobiť. Ale nechcem!
Som si vedomá, že vchádzam do rizika spolu s nimi, že sa môže čokoľvek stať. No zároveň som si vedomá, že neexistujú lepšie lekcie slobody, zodpovednosti, pokory a pravdy, ako sú tieto.
Neprenosne ich. A neprenosne naše. Pretože dovoliť im vyletieť „na ostro“ znamená stŕpnutý pohľad mamy, kde sa dôvera mieša s obavami a vyčkávaním návratu.
Priletí? Nepriletí?
Klietka
Vyznamenaním pre mamu a jej cenným vkladom do detí je, ak v živote obstoja. Ak sa nestratia. Ak dokážu nájsť svoje miesto, vybudovať si svoj domov a stále sa s radosťou vracať do pôvodného hniezda.
Lenže to bez experimentu „prvý let“ (a po ňom ďalších) nejde.
Nie je možné donekonečna skúšať len lety tréningové. Raz to musí prísť: dieťa musí ísť samo. Aj keď poletí nakrivo, aj keď je veľa logických „ale“ na strane mamy. Aj keď to ozaj ešte na 100 percent nevie.
Videla som vtáčatá, ktorým ich vlastné mamy pristrihli krídla a priviazali si ich pupočnou šnúrou o svoj vlastný krk. Vyzerali horšie ako tie sliepky v klietkovom chove.
Svojimi obavami a predstavami uplietli klietku tak nahusto, že sa dovnútra nedostala ani štipka radosti. Iskra v oku zhasla, túžba objaviť svet sa sploštila na potrebu nažrať sa a vyspať.
A túžba vlastniť deti a ich život nakoniec zabila mamu aj jej potomstvo.
Orlie hniezdo
Záleží teda na tom, čo chceš: zdravého orla, ktorý letí do diaľav, strmhlav sa vrhá ponad skaly, má postreh a odvahu. Alebo ti postačí atrapa na špagáte, zavesená na lampe pod žiarovkou. Len nech je doma, u teba, nech ju máš „pod kontrolou“.
To v prvom prípade nehrozí.
Ja chcem hniezdo orlov. Preto ich chovám, učím, starám sa. Púšťam ich lietať čoraz ďalej. Aj keď tŕpnem.
„Zajtra pôjdem sprevádzať kamarátku z Holandska po Bratislave,“ oznámil mi lord Hamilton. Videla som aj v prítmí kuchyne, ako mu dorástli posledné pierka na letkách zodpovednosti a radosti darovať svoj čas len tak.
„Mami, mojej spolužiačke zomrel otec. Už je sirota. Pôjdem na pohreb, nech nie je sama.“ Napísal mi Miki do whatsappu. Možno sa mu ešte trasú nohy pri vzlietaní, ale zvládne to! Má dobré, nežné a súcitné srdce.
Sedím v poloprázdnom hniezde a dívam sa na svoje odlietajúce orly.
Letia krásne! Pozerám a od úžasu zabúdam dýchať.
