Talianske rozhodnutie je na prvý pohľad iba ďalším dočasným bezpečnostným opatrením. V skutočnosti však otvára podstatne inú a širšiu otázku: čo zostáva zo Schengenu, ak členské štáty čoraz častejšie obnovujú kontroly medzi sebou?
Ako dnes informovala talianska agentúra ANSA, Rím predĺžil kontroly cestujúcich zo Španielska o ďalších 15 dní. Zaviedol ich 1. augusta po tom, čo zo susedného Maroka preniklo do španielskej Ceuty podľa miestnych údajov 70- až 80-tisíc migrantov.
Ceuta je španielske autonómne mesto na severoafrickom pobreží, a zároveň súčasť vonkajšej hranice EÚ. Väčšina migrantov sa vrátila do Maroka, tisíce však zostali. Madrid následne zaviedol kontroly cestujúcich prichádzajúcich z Talianska a teraz ich tiež predĺžil.
Výsledky talianskych kontrol pritom spochybňujú ich praktický význam. Podľa denníka La Vanguardia odhalili za mesiac iba sedem ľudí bez povolenia na pobyt, pričom ani jeden z nich nepochádzal z Ceuty. Bezpečnostný efekt je teda otázny. Politický signál je oveľa čitateľnejší.
Odkaz talianskym voličom
Vláda premiérky Giorgie Meloniovej tým zrejme vysiela odkaz predovšetkým domov. Taliansko je vystavené migračnému tlaku cez Stredozemné more a nelegálna migrácia je citlivou témou jeho politiky. Kontroly hovoria voličovi jednoduchou rečou: štát si stráži, kto prichádza.
Podľa ČTK dnes kontroly v rôznej podobe vykonáva desať krajín schengenského priestoru. Francúzsko ich zdôvodňuje teroristickou hrozbou, Švédsko násilím organizovaných gangov a susedné Poľsko migračným tlakom. Dôvodmi sú aj prevádzačstvo. Schengenský hraničný kódex, teda pravidlá fungovania hraníc priestoru, dočasné kontroly pri vážnom ohrození umožňuje.
Keď výnimka prestáva byť výnimočná
Taliansko teda pravidlá samo osebe neporušuje. Závažnejší je trend. Schengen formálne zostáva priestorom voľného pohybu bez vnútorných kontrol. Reálne sa však čoraz viac podobá priestoru, kde štáty hranice podľa situácie opäť zapínajú.
Tým sa nahlodáva jeden z najhmatateľnejších úspechov európskej integrácie. Voľný pohyb nestojí iba na zmluvách, ale například i na dôvere, že Španielsko ochráni vonkajšiu hranicu aj v záujme Talianska a Taliansko v záujme Rakúska. Ak sa dôvera stráca, hranice sa vracajú.
Ceuta tento problém odkryla názorne. Desaťtisíce ľudí prekračujúcich vonkajšiu hranicu vyvolávajú politický otras aj stovky kilometrov ďaleko. Vlády potom reagujú na skutočný migračný tlak, ale aj na obavy svojich voličov.
Schengen potrebuje pevný okraj
Riešením nie je karhať štáty za každú dočasnú kontrolu. EÚ musí zmenšiť dôvody, pre ktoré ich vlády zavádzajú. Bez dôslednej ochrany vonkajšej hranice nemožno dlhodobo udržať vnútorný priestor bez hraníc.
EÚ už migračný systém sprísňuje. Od 12. júna platia nové pravidlá migračného a azylového paktu, ktoré prinášajú dôslednejšiu registráciu, rýchlejšie konania aj návraty. Ak však neposilnia ochranu vonkajšej hranice, štáty budú ďalej obnovovať kontroly vo vnútri Schengenu.
Schengen totiž nemusí zaniknúť jedným rozhodnutím. Môže sa vyprázdňovať potichu – jednou kontrolou, jedným predĺžením a jednou výnimkou za druhou. Na papieri zostane Európa bez vnútorných hraníc. V realite ich však občan začne stretávať čoraz častejšie.
