„Máme dnes deväť- a desaťročné deti, ktoré sa učia artikulovať hlásky. Deti sa to zvyčajne učia okolo tretieho či štvrtého roku života,“ hovorí školská logopedička Emília Lazová zo Základnej školy Vazovova v Bratislave. Dodáva, že detí s narušenou komunikačnou schopnosťou stále pribúda.
Naplno sa tak prejavujú dôsledky pandémie covidu. Deti prišli o časť prirodzených sociálnych kontaktov, materské školy fungovali obmedzene a komunikácia sa presunula do online priestoru.
„Nosili sa rúška, deti nemohli odkukávať artikuláciu z pier dospelých a nemali dostatok komunikačných podnetov,“ vysvetľuje.
Poruchy reči pritom neovplyvňujú iba rozprávanie. Dieťa, ktoré nevie správne vyslovovať, často ani správne nepočuje jednotlivé hlásky. To sa neskôr prejaví pri čítaní aj písaní.
Problémom je aj slabšia slovná zásoba. Podľa logopedičky mnohí prváci z ich školy nerozumejú ani základným slovám v šlabikári. Práve slovná zásoba a schopnosť porozumieť textu patria medzi základné predpoklady úspešného vzdelávania.
Deti miznú z ihrísk, odchádzajú k obrazovkám
Klinická logopedička Silvia Mináriková, odborná garantka špecializovaného ústavu pre deti s poruchami reči a učenia Dialóg, vidí príčinu hlavne v životnom štýle. Detstvo sa presúva z ihrísk k displejom. Deti sa menej rozprávajú, hrajú v skupinách, menej riešia situácie, pri ktorých sa jazyk prirodzene rozvíja.
„Čím skôr dáme dieťaťu do ruky mobil, tým viac ho oberieme o komunikačné situácie,“ upozorňuje Lazová. Podľa nej sa z rodín vytráca aj obyčajné rozprávanie. Práve čítanie, rozprávanie príbehov, pohyb a spoločné rozhovory sú najúčinnejšou prevenciou problémov s rečou.
Nejde však len o to, že sa deti menej rozprávajú. Menej sa aj hýbu. Pohyb je pritom pre vývin reči dôležitejší, než sa na prvý pohľad zdá, pretože úzko súvisí s celkovým psychomotorickým vývinom dieťaťa.
Keď dieťa behá, lezie, skáče, kreslí, skladá stavebnice alebo manipuluje s predmetmi, rozvíja sa nielen jeho koordinácia, ale aj nervové spojenia potrebné pre učenie, rozvoj pozornosti a komunikácie.
Koľko detí má problém? Nikto presne nevie
Paradoxom je, že na Slovensku neexistuje ani jednotný systém, ktorý by umožnil sledovať, koľko detí potrebuje logopedickú pomoc a či ju dostáva včas.
„Chýba presná štatistika, ktorá by sa pravidelne aktualizovala,“ hovorí Mináriková. Medzinárodné údaje hovoria o 5 až 15 percentách detí s narušenou komunikačnou schopnosťou. „Vzhľadom na publikované údaje sa problém s rečou môže u nás týkať až 90-tisíc detí,“ vysvetľuje.
Nejasný je aj počet odborníkov. Klinických logopédov eviduje zdravotníctvo, školských zasa rezort školstva. Svoje služby ponúkajú aj poradcovia mimo týchto rezortov. Silvia Mináriková upozorňuje, že ich odbornosť nie je garantovaná, keďže ich nikto nekontroluje.
Rodičia často nevedia zistiť, či ide naozaj o logopéda a spoliehajú sa, že službu poskytuje odborník. Pre svoje deti využívajú pomoc, ktorá je v ich okolí dostupná, no aj tak na ňu často čakajú neúmerne dlho.
Rok čakania
Podľa ministerstva zdravotníctva bolo k 1. aprílu 2024 na Slovensku 169 ambulancií klinickej logopédie, ktoré vyšetrujú najčastejšie štvor- až šesťročné deti. Rezort hovorí, že práve v tomto veku je včasný zásah najúčinnejší a môže výrazne ovplyvniť pripravenosť dieťaťa na školu.
Napriek tomu však pomoc nemusí prísť načas. Čakacie lehoty na vyšetrenie sa totiž v jednotlivých regiónoch výrazne líšia. Kým v Bratislave sú to približne dva až tri týždne, na východe a v strede krajiny sa čaká aj niekoľko mesiacov.
Najdlhšie v okresoch, kde pôsobí iba jeden klinický logopéd – napríklad v Lučenci, Krupine, Humennom či Bardejove. Regionálne rozdiely vo výskyte porúch reči súvisia na Slovensku aj s početnosťou marginalizovaných rómskych komunít. V nich je situácia ešte zložitejšia.
„V Košiciach je čakacia doba približne rok. Sieť logopédov je tam pokrytá iba minimálne. Máme odtiaľ v starostlivosti deti, chodia až k nám do Bratislavy. Ponúkame intenzívnu logopedickú terapiu v stacionári, a tak sa tu niektoré rodiny na mesiac ubytujú, aby sem mohlo dieťa chodiť, “ vysvetľuje Mináriková.
Podľa nej komplikuje pomoc deťom aj slabé prepojenie medzi školstvom a zdravotníctvom. Klinický logopéd napríklad nemôže automaticky poskytovať škole informácie o zdravotnom stave dieťaťa.
Ak sa majú odporúčania dostať k učiteľom alebo školským odborníkom, musí ich sprostredkovať rodič. V praxi to znamená, že škola často vidí len dôsledky – problémy pri čítaní, písaní alebo učení – ale bez toho, aby poznala ich príčinu.
Pomohol by zákaz sociálnych sietí?
Odborníci varujú pred rizikami skorého vstupu do digitálneho sveta, ktorý výrazne ovplyvňuje reč a komunikáciu detí. Menej času na sociálnych sieťach a viac v reálnych sociálnych situáciách by pomohlo rozvoju reči, pozornosti aj čitateľskej gramotnosti detí.
Vo viacerých krajinách sa diskutuje o obmedzení sociálnych sietí pre deti. K tomuto kroku už pristúpila Austrália, podobné návrhy sa objavujú aj v ďalších krajinách Európy vrátane Česka, legislatíva sa pripravuje aj na Slovensku.
Odpoveď na rastúce problémy však nespočíva v jedinom opatrení. Potrebné je zvýšiť počet logopédov najmä v regiónoch, lepšie prepojiť školstvo so zdravotníctvom a podporovať včasný skríning u pediatrov.
Najdôležitejšie riešenie stále zostáva jednoduché. Viac sa s deťmi rozprávať, čítať im, tráviť s nimi čas. „Reč sa učí v kontakte s ľuďmi. Nie s obrazovkou,“ uzatvára Emília Lazová.
