Nemecko má voči svojim vojakom a ich činom v druhej svetovej vojne cítiť „hrdosť“. Takto sa v roku 2017 vyjadril spoluzakladateľ extrémistickej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Alexander Gauland. Jeho stranícky kolega Björn Höcke zašiel podľa portálu Politico ešte ďalej, keď označil berlínsky pamätník holokaustu za „pamätník hanby“ a žiadal „180-stupňový obrat“ v prístupe Nemecka k vlastnej minulosti.
V Nemecku sa kultúra pripomínania minulosti a prevzatia zodpovednosti, najmä za holokaust, stala súčasťou národnej identity. Aj vďaka tomu sa krajina po páde Tretej ríše mohla začleniť do západných spoločenstiev a hospodársky sa rozvíjať, dodáva Politico.
Vzťah Japonska k dejinám je komplikovanejší.
Čínsky holokaust
Vojnové zločiny Japonského cisárstva boli pritom značné. Niektoré z nich svojou povahou pripomínali aj zločiny nacistického Nemecka. Príkladom je jednotka 731, tajný výskumný útvar, ktorý pôsobil v okupovanej severovýchodnej Číne. Lekár Širó Išii, prezývaný „japonský Mengele“, tam testoval biologické zbrane a robil kruté experimenty na civilistoch a vojnových zajatcoch.
Ďalšou temnou kapitolou je japonský masaker v čínskom Nankingu.
Austrálsky historik, právnik a odborník na Japonsko David Askew označil masaker za jeden zo základných pilierov modernej čínskej národnej identity. Podľa neho môže byť každý pokus zľahčovať rozsah čínskej traumy snahou zľahčovať utrpenie obetí.
Ide o jeden z najhorších vojnových zločinov v dejinách a dodnes patrí k obrovským zdrojom napätia medzi Čínou a Japonskom.
Aj napriek udalostiam v Nankingu, ktoré sa dnes označujú aj ako „ázijský holokaust“, a iným brutálnym vojnovým zločinom, ako je zotročenie desiatok tisícov sexuálnych obetí, by ste pamätníky či múzeá pripomínajúce tieto zverstvá priamo v Japonsku hľadali skôr márne. Sú tam, ale je ich len niekoľko a sú nenápadné.
Krajiny, ktoré sa v rokoch 1937 až 1945 stali terčom agresívnej okupačnej politiky Japonska, mu v minulosti opakovane vyčítali zľahčovanie histórie či dokonca úplné popieranie utrpenia, ktoré spôsobilo. Konfliktné situácie preto vznikali aj medzi Japonskom a jeho povojnovým spojencom – Spojenými štátmi. A to napriek tomu, že Japonsko niektoré zločiny oficiálne uznalo a jeho vlády nad nimi opakovane vyjadrili ľútosť a za spôsobené krivdy sa ospravedlnili.
Svätyňa, ktorá rozdeľuje
Symbolom tohto zľahčovania sa stala tokijská šintoistická svätyňa Jasukuni. Uctievajú sa v nej duše približne 2,5 milióna vojakov a civilistov, ktorí padli v boji za cisára a štát. Kontroverzie a hnev vyvoláva najmä to, že medzi nimi je aj 14 odsúdených vojnových zločincov triedy A, teda najvyšších japonských politických a vojenských predstaviteľov zodpovedných za rozpútanie a vedenie vojny.
Súčasťou komplexu je tiež vojenské múzeum Júšúkan, ktoré dlhodobo čelí kritike za revizionistický výklad dejín – teda za zľahčovanie alebo spochybňovanie zodpovednosti Japonska za vojnu.
Jasukuni je trvalým zdrojom napätia medzi Japonskom a susednými štátmi. Prítomnosť významného japonského politika vo svätyni spravidla vyvoláva diplomatické spory. Platilo to aj pri expremiérovi Džuničirovi Koizumim, ktorý svätyňu počas svojho pôsobenia vo funkcii v rokoch 2001 až 2006 navštívil celkovo šesťkrát.
Prečo je medzi dvoma niekdajšími agresormi taký priepastný rozdiel?
Z agresora obeť?
Francúzska politologička a popredná odborníčka na geopolitiku Ázie Valérie Niquetová vysvetľuje, že rozdiel medzi Nemeckom a Japonskom je z veľkej časti kultúrny.
Existujú dva spôsoby, ako sa národy vyrovnávajú so svojou pamäťou. Prvým je „kultúra viny“, typická pre západný svet vrátane Nemecka. V krajinách, kde hrá pocit viny dôležitú úlohu, vedie ľudí vlastné svedomie k náprave, pokániu a potrebe niesť zodpovednosť za svoje hriechy.
Japonsko sa oproti tomu prikláňa k takzvanej „kultúre hanby“, v ktorej je dôležitejšie zachovať si tvár, než priznať vinu. Verejné priznanie zlyhania môže znamenať stratu cti a zahanbenie jednotlivca aj národa.
Dôvodov, prečo sa Japonsko po vojne vyvíjalo inak než Nemecko, je však viac. Zásadnú úlohu pritom zohrávajú dve slová: Hirošima a Nagasaki. Keď ich vezmeme do úvahy, mnohé začne dávať väčší zmysel.
Japonsko sa stalo „pokusným králikom“ pre najničivejšiu zbraň moderných dejín, a to hneď dvakrát. Do štyroch mesiacov si oba útoky Spojených štátov na Japonsko v závere druhej svetovej vojny vyžiadali približne štvrť milióna ľudských životov, medzi nimi odhadom 38-tisíc detí. Ich celkový zoznam dnes tvorí takmer 550-tisíc mien.
Napriek tomu, že existuje nevyriešená téza, že atómové bomby v skutočnosti zachránili stovky tisícov životov, možno až niekoľko miliónov, tieto udalosti zanechali na národe obrovskú traumu. Japonsko sa s ňou učí žiť dodnes.
Atómový útok sa zároveň stal akýmsi nástrojom morálneho očistenia Japoncov. Ako opisuje historik a odborník na východnú Áziu James J. Orr, v povojnovom Japonsku sa rozvinulo takzvané vedomie obete (higaiša išiki). Napriek tomu, že Japonci vo vojne objektívne „spôsobili utrpenie“ iným, po páde dvoch atómových bômb im zúfalo chýbalo takzvané kritické vedomie agresora (kagaiša išiki).
Staré krivdy nezmiznú
Po druhej svetovej vojne zostali Nemecko aj Japonsko na absolútnom dne – spoločensky aj ekonomicky. Obe krajiny za sebou zanechali obrovskú spúšť a so svojou temnou minulosťou a vojnovými zločinmi sa vyrovnávali odlišne. Výsledkom sú dva rozdielne prístupy: na jednej strane nemecké pokánie, na druhej japonské zahmlievanie.
Spoločné však majú to, že prešli demokratickou obnovou, prijali americkú pomoc, rozvíjali trhovú ekonomiku a dnes napriek mnohým problémom stále patria medzi najvyspelejšie krajiny sveta s vysokou životnou úrovňou.
Otázne je, čo sa po vojne stalo so spomínanou čínskou identitou. Kým si bývalí agresori hľadali cestu k demokracii, v Číne sa presadil totalitný komunistický režim, ktorý priniesol vlastnému obyvateľstvu desiatky miliónov obetí. Moderná čínska identita sa tak desaťročia nemohla slobodne rozvíjať.
Podobný kontrast ponúka aj stredná a východná Európa. Slovensko a ďalšie krajiny, ktoré sa po vojne ocitli v sovietskej sfére vplyvu a americkú pomoc odmietli, dodnes – ani takmer štyri desaťročia po páde komunistickej totality – nedosahujú životnú úroveň najvyspelejších západných demokracií.
Nevyriešené krivdy sa však z dejín nestrácajú. Skôr či neskôr sa vracajú do politiky a niekedy prerastú do otvorených sporov. Ukázalo sa to aj v roku 2018, keď juhokórejský najvyšší súd nariadil japonským firmám odškodniť Kórejčanov, ktorí pre ne boli počas japonskej okupácie nútene nasadení na prácu. Spor sa naplno vyhrotil o rok neskôr a vyústil aj do masívnej kampane „No Japan“, počas ktorej Juhokórejčania bojkotovali japonské výrobky.
Aj preto treba spozornieť, keď dnes radikáli z AfD žiadajú „viac Bismarcka, menej Hitlera“ a tvrdia, že nacistická minulosť je v nemeckej spoločnosti pripomínaná príliš naliehavo. Diskusia o tom, ako má krajina narábať so svojimi dejinami, je legitímna. Problém nastáva vtedy, keď sa minulosť začne zľahčovať alebo využívať na získavanie volebných hlasov a politickej moci. Ak sa staré rany stanú palivom pre politický boj, len ťažko sa môžu zahojiť.
Nemecká skúsenosť pritom ukazuje, že otvorené pomenovanie vlastných zločinov nemusí krajinu oslabovať. Naopak, prevzatie zodpovednosti pomohlo vytvoriť dôveru medzi niekdajšími nepriateľmi a položilo základy povojnového zmierenia a spolupráce v Európe. O minulosti preto treba hovoriť otvorene, ale zároveň tak, aby sa z nej nestával nástroj politického revanšu. Práve schopnosť priznať si vlastné zlyhania môže byť jednou z podmienok, aby sa neopakovali.
