Mafia, kam len pozrieš
Spory vnútri koalície hraničiace s vydieraním sú na dennom programe. Ikstý suterén naposledy prerazil minister športu a cestovného ruchu Rudolf Huliak – pod vplyvom okolností, že prezident nepodpísal zákon o hazarde a vrátil ho do NR SR, kde sa zrejme vinou poslancov SNS nenájde dosť hlasov na prelomenie jeho veta: „Otvorene si povedzme, vy keď chcete dneska v tomto štáte niečo presadiť, zápasíte s mafiou v štátnom systéme, zápasíte s mafiou v športe, zápasíte s mafiou v hazarde, proste ak tu nie ste mafián, ak tu nie ste dépeháčkar, zlodej, podvodník alebo pozemkový podvodník, tak nemáte šancu v politike proste pre ľudí niečo urobiť.“
Kto sa nepoučí z minulosti, ten si ju zopakuje
Už v prvých dvoch častiach trilógie o slovenskej politickej scéne (Keď Fico hral šach a opozícia piškvorky, publikované 9. 10.; Vydieranie ako pracovná metóda, publikované 3. 11.) som argumentoval, a) prečo by demokratické opozičné strany nemali spájať svoju budúcnosť so Smerom a jeho predsedom Robertom Ficom, b) prečo je potenciálna koalícia s predsedom Hnutia Slovensko Igorom Matovičom taká neperspektívna, až takmer zbytočná.
Výrok amerického filozofa Georgea Santayanu „Kto nie je schopný sa z minulosti poučiť, bude nútený si ju zopakovať“, sedí na súčasnú slovenskú opozíciu ako uliaty.
Krátka reminiscencia je nutná – v roku 1998 bol vo voľbách porazený Vladimír Mečiar a premiér Mikuláš Dzurinda viedol mimoriadne komplikovanú koalíciu ôsmich politických strán. Viac-menej kultivovanému vládnutiu pomohlo nielen to, že mali spoločného protivníka (Mečiar) a hlavné ciele (vstup do NATO a EÚ), ale aj to, že si ešte pred voľbami obrúsili hlavné názorové a hodnotové hrany.
V roku 2020 sa nič podobné neudialo. Premiérom sa stal nevypočítateľný Igor Matovič a nesúrodá koalícia išla z konfliktu do konfliktu, pripomínajúc súčasnú vládu.
Spoločný protivník a spoločný cieľ
Ďalšia príležitosť na zásadnú zmenu súčasnej vládnej promoskovskej orientácie by mala prísť v najbližších parlamentných voľbách v roku 2027. Ak by sme vychádzali z dvoch kľúčových kritérií volebného úspechu opozičných strán – spoločný protivník a spoločná vízia –, situácia je dosť nejasná.
Spoločný protivník opozície – navonok by sa mohlo zdať, že je ním najmä Robert Fico a že sa na tom verbálne zhodnú všetci opoziční lídri. Potom však príde ako návnada napríklad projekt národnej identity a kultúrno-etických otázok a opozičný pohľad na Roberta Fica sa rozpadá. KDH aj Hnutie Slovensko sú inde ako Progresívne Slovensko a Sloboda a Solidarita.
Je viac ako pravdepodobné, že v predvolebnom čase, optimálnom pre Fica a Smer, sa tento projekt zopakuje (výhrady vo svedomí sa priam hlásia o slovo a nedá sa vylúčiť ani nejaká iná aktuálna potreba konzervatívnych politikov).
Tým sa logicky presúvame k druhému kritériu – spoločnej vízii či programovej a hodnotovej alternatíve voči súčasnej koalícii. Treba priznať, že základný hodnotový postoj „Dosť bolo Fica!“ je možno dobrý tak akurát ako heslo pri vstupe do rokovacej sály, v ktorej sa schádzajú a rokujú predstavitelia piatich opozičných strán (Progresívne Slovensko, Hnutie Slovensko, Kresťanskodemokratické hnutie, Sloboda s Solidarita, Demokrati) o najrôznejších problémoch slovenskej verejnosti.
Podobne ako v období mečiarizmu, aj v období nastupujúcej ficokracie (termín Mariána Leška) je negativizmus málo – namieste by bola programová a hodnotová alternatíva voči spolku Smer, Hlas, SNS a Republika. Alternatíva, na ktorej sa dokážu zhodnúť súčasné opozičné strany.
Objavená Amerika
Koleso je vymyslené, uspelo v roku 1998 proti Mečiarovi a zdá sa, že lídri opozičných strán narysovali minulý týždeň na spoločnom obede novú štartovaciu čiaru. Spoločným cieľom má byť „demokratickým spôsobom vymeniť vládu Roberta Fica“.
Cestou k tomuto cieľu je dohoda „na vzájomných konzultáciách o programových prioritách v oblastiach ako verejné financie a hospodárska politika, zahraničná politika, decentralizácia, spravodlivosť, obrana, zdravotníctvo, životné prostredie, vzdelávanie či pôdohospodárstvo s cieľom hľadať prieniky pre budúcu spoluprácu“ (ako informovali štyria lídri v spoločnom komuniké).
Iste, mínové pole v niektorých hodnotových otázkach ostalo aj naďalej, kompromis v budúcnosti však nemôže vyzerať ako odsunutie konfliktných tém či podvolenie sa liberálov konzervatívcom.
Snaha nachádzať spoločné či podobné riešenia kľúčových otázok je dobrou východiskovou základňou pre vznik alternatívy voči Ficovi. Zrejme by stálo za úvahu pozývať na konzultácie aj expertov Matovičovho Hnutia Slovensko – možno budú v budúcnosti potrební. Azda aj ako spojenci proti svojmu predsedovi, ak by chcel tento projekt zmariť.
