Nestáva sa často, aby mal stredoeurópsky televízny divák či rozhlasový poslucháč a zároveň volič možnosť sledovať paralelne tri rozličné vývojové fázy verejnoprávneho média:
1. keď sa ho politici snažia ovládnuť (Česká republika),
2. keď jeho prebiehajúcej premene na štátne médium vzdoruje iba časť redaktorov a spoločnosti (Slovensko) a
3. keď sa jeho nechutnú dlhoročnú provládnu verziu usiluje víťaz volieb zmeniť na verejnoprávnu službu (Maďarsko).
Tri spomínané krajiny takisto môžu priebežne sledovať, čo sa stane, ak politici vo svojom protimediálnom ťažení uspejú. To sa momentálne deje na Slovensku a pripravuje sa v Česku. A čo sa stane, ak tento model narazí na inú víťaznú politickú silu.
Niet dôvodu pochybovať, že české aj slovenské verejnoprávne médiá napokon skončia podobne ako tie maďarské – ako provládne slúžky. O tom, či po viac alebo menej hanebnej verzii provládneho média nastane fáza obnovy verejnoprávnosti v jej dobrom slova zmysle, môžu rozhodnúť v oboch krajinách až parlamentné voľby.
Maďarský čas zúčtovania
Začnime od konca, trochu aj ako varovanie, kam môže vyústiť ovládnutie verejnoprávnych médií, ak sa voliči napríklad po šestnástich rokoch rozhodnú inak.
Víťaz maďarských parlamentných volieb Péter Magyar krátko po nich označil maďarské verejnoprávne médiá za továreň na lži a verejnosti sľúbil, že pozastaví ich spravodajstvo:
„Toto nie je osobná pomsta, nie sú to urážky, pretože ma urážali ráno, na obed aj večer. Nejde o mňa, ale o to, že maďarský ľud si zaslúži verejnoprávne médiá, ktoré sprostredkúvajú realitu,“ povedal na pôde verejnoprávneho média Péter Magyar.
Okrem pozastavenia spravodajstva plánuje pripraviť aj nový mediálny zákon a vytvoriť nový mediálny úrad. S dodatkom, že bude postupovať zákonnou cestou, hoci pri odstraňovaní zabetónovania orbánovských médií by istý postup na hrane zákona bol zrejme akceptovateľný aj na európskej úrovni.
Nezainteresovanému pozorovateľovi sa môžu zdať Magyarove vyhlásenia ako hraničné až ohrozujúce nezávislosť maďarských verejnoprávnych médií. Tristná otrocká situácia provládnych médií si však žiada zásadné napravenie pokrivenej reality.
Za vlád Viktora Orbána sa verejnoprávna televízia, rozhlas a tlačová agentúra MTI zlúčili do štátnej mediálnej skupiny MTVA plne pod kontrolou a riadené pokynmi vládneho Fideszu a Viktora Orbána.
Samozrejme, väčší význam ako ostré vyhlásenia bude mať podoba nového mediálneho zákona a tiež to, či sa skutočne podarí vytvoriť verejnoprávne médiá podľa objektívnych a zavedených vzorov bez vplyvu politických strán na ich vysielanie.
Závidel by aj Goebbels
Péter Magyar má plné právo na tvrdé kritické slová na adresu MTVA. Ignorovali ho od septembra 2024 napriek tomu, že Tisza bola vtedy v nezávislých prieskumoch najsilnejšou stranou.
Počas prebiehajúcej volebnej kampane bila nadpráca verejnoprávnych médií v prospech Viktora Orbána do očí. Podľa Magyara by „takú mieru propagandy závideli aj Goebbels alebo severokórejský vodca“.
Aj vzhľadom na potrebnú mieru dohody Maďarska s inštitúciami EÚ sa dá očakávať, že Magyarove riešenia situácie verejnoprávnych médií neprekročia mantinely Európskeho aktu o slobode médií, ktorý nadobudol účinnosť 7. mája 2024.
Chráni napríklad redakčnú nezávislosť, novinárske zdroje, a to aj pred používaním špionážneho softvéru, zabezpečuje nezávislé fungovanie verejnoprávnych médií, zvyšuje transparentnosť vlastníctva médií…
Je veľmi pravdepodobné, že od novej vlády Pétera Magyara bude Európska komisia vyžadovať plnenie tohto aktu. Má na to aj príslušné páky v podobe pozastavených miliárd eur z paktu obnovy a pomoci, ktoré sú pre nový maďarský kabinet existenciálne potrebné.
Určite však bude zaujímavé sledovať, ako sa týmto problémom vysporiadajú v Maďarsku. Možno potom nebude potrebné vymýšľať slovenské alebo české koleso.
Český čas siať vietor
Na opačnom konci príbehu sa nachádzajú české verejnoprávne médiá, ktoré sa dostali pod brutálny tlak Babišovej vlády a najmä ministra kultúry Ota Klempířa.
Český koncesionár nemusí situáciu vnímať až tak dramaticky, ako vyznela predchádzajúca veta, slovenský televízny divák a rozhlasový poslucháč však na základe osobnej skúsenosti vie, kam smeruje zrušenie koncesionárskych poplatkov a ich nahradenie financiami zo štátneho rozpočtu.
Takýto návrh má viacero rizík nielen pokiaľ ide o stratu nezávislosti ČT a ČRo, ale aj ich schopnosti vôbec plniť svoje neraz už aj zazmluvnené projekty. .
Podľa návrhu ministra Klempířa sa nemajú len zrušiť poplatky a obe médiá financovať zo štátneho rozpočtu, majú dostať aj menej financií ako v súčasnosti. Suma pre ČT sa zníži približne o miliardu korún a pre rozhlas asi o 400 miliónov.
Obe médiá sa dostávajú na úroveň príjmov v roku 2014. Príspevky budú viazané na štátny rozpočet, ktorý bude musieť nájsť asi 7,8 miliardy korún, ktoré doteraz hradili občania.
Obaja riaditelia médií proti tomuto zámeru protestovali. Úplne korektná a výstižná je poznámka riaditeľa ČT Hynka Chudárka, že televízia s rozpočtom nižším o pätnásť percent nemôže pracovať a poskytovať verejnú službu v súčasnom rozsahu alebo dodržať zmluvné záväzky.
Podľa vzoru Slovensko
Návrh zákona sa už dostal do medzirezortného pripomienkového konania. Tam síce ešte môže prejsť korekciou, ale pri známom postoji koaličných politikov k ČT sa neočakáva, že sa základný zámer predkladateľa zmení.
Naopak, oveľa reálnejšia je hrozba, že by sa navrhované sumy alebo výška každoročnej valorizácie mohli v budúcnosti znížiť.
Klempíř síce momentálne vylučuje, že by v budúcnosti došlo k zlúčeniu oboch médií. Slovenská prax však dokazuje, že takýto postup je skratkou k ovládnutiu televízie a rozhlasu, pričom občas sa tomuto pokušeniu nedá odolať.
Mediálni analytici majú voči tomuto vládnemu zámeru takisto výhrady, obávajú sa o nezávislosť oboch médií a poukazujú na neistoty spojené s týmto zmeneným spôsobom financovania televízie a rozhlasu.
Pred niekoľkými dňami dokonca zverejnili štúdiu expertov z Univerzity Karlovy, Masarykovej univerzity a Univerzity Palackého s názvom „Jak financovat média veřejné služby“, ktorá má voči vládnemu návrhu výhrady.
Podľa štúdie by zrušenie poplatkov mohlo ohroziť stabilitu financovania aj ochranu redakčnej nezávislosti. Expertka Klára Smejkal z Masarykovej univerzity upozorňuje na riziko každoročného schvaľovania rozpočtu a valorizácie.
Slovenský pozorovateľ mediálneho diania by rád upozornil aj na hrozbu každoročného pokušenia vyvíjať na médiá nátlak cez financie, ktorému budú politici ako Okamura, Babiš alebo Klempíř zrejme účelovo využívať.
Slovenská cesta k ovládnutiu českých médií verejnej služby je vytýčená, otázkou ostáva schopnosť redakcií a českej spoločnosti vzdorovať tomuto nátlaku. Že by však predchádzajúce vládne garnitúry, poslednú Fialovu nevynímajúc, urobili dosť pre politickú a finančnú nezávislosť televízie a rozhlasu, sa tiež povedať nedá.
Slovenský čas zbierať búrku
Niekde v priestore medzi Klempířovou štartovacou čiarou a Magyarovou cieľovou rovinkou sa nachádza Slovenská televízia a rozhlas pod vedením generálnej riaditeľky Martiny Flašíkovej.
Bizarné až symptomatické pre slovenské pomery je, že najzávažnejšie údery zasadili verejnoprávnym médiám už vlády Ivety Radičovej a Eduarda Hegera.
Radičovej vláda stála pred otázkou odvolania vtedajšieho riaditeľa Slovenskej televízie Štefana Nižňanského a keďže to nebola schopná dosiahnuť cez televíznu radu, využila skratkovitý model.
Minister kultúry Daniel Krajcer bez dôkladnej diskusie predložil návrh na zlúčenie STV a SRo, čoho následkom bola aj voľba nového generálneho riaditeľa zlúčenej inštitúcie RTVS.
O niekoľko rokov tento scenár zopakovala štvrtá vláda Roberta Fica a zákonom o zmene RTVS na STVR odvolala vtedajšieho riaditeľa Ľuba Machaja a nahradila ho Martinou Flašíkovou.
Závislejšia za menej peňazí
Ďalším úderom voči verejnoprávnemu telerozhlasu bolo zrušenie koncesionárskych poplatkov za vlády Eduarda Hegera, na čom trvala najmä SaS Richarda Sulíka.
Nahradenie koncesionárskych poplatkov financiami zo štátneho rozpočtu vo výške 0,17 percent HDP síce spočiatku znamenalo navýšenie príjmov telerozhlasu. Vláda premiéra Roberta Fica však tri mesiace po uchopení moci v roku 2023 znížila túto čiastku na 0,12 percenta HDP – teda približne o tretinu.
STVR tak oslabila svoju nezávislosť od štátu, ale aspoň má za to menej peňazí. To nevymyslíš, to je slovenská opozícia. Namiesto toho, aby zvýšila koncesionárske poplatky a podľa nemeckého vzoru rozšírila radu voliteľov na niekoľko desiatok nezmanipulovateľných mediálnych expertov a osobnosti spoločenského života, predložila verejnoprávne médiá Robertovi Ficovi ako na podnose.
Následky pre verejnoprávnosť STVR sú dramatické. Spravodajstvo začína byť voči vládnej koalícii veľmi zhovievavé, podľa Výročnej správy Rady pre mediálne služby za rok 2025 vládna koalícia získava v spravodajstve aj diskusiách väčší priestor.
Napríklad od septembra do novembra 2025 bol v Správach STVR pomer približne 72 percent správ pre koalíciu, 21 percent pre opozíciu, v Rádiožurnále bol pomer 68 ku 26.
Kľúčovú rolu v Rade STVR má Lukáš Machala, štátny tajomník na ministerstve kultúry. Pôsobí v nej aj premiérov poradca David Lindtner a väčšinu v rade majú politickí nominanti súčasnej koalície. To nemožno považovať za nič iné ako za prostriedok politického nátlaku na STVR.
Prepúšťanie kritikov
Konsolidáciu, ktorej racionálna podoba by sa zrejme nedala spochybňovať, využilo vedenie STVR a generálna riaditeľka na prepustenie okrem iných aj členov štrajkového výboru a kritikov zmeny RTVS na STVR. Táto zhoda mien určite nie je náhodná.
Zrejme to celkom presne vystihol jeden z prepustených, dramaturg Boris Koreň, že nejde len o pomstu kritikom, ale je to „aj prevencia pred tým, že keď sa bude zhoršovať situácia a keď sa STVR bude čoraz viac stávať propagandistickou pobočkou vládnych strán, aby tam už nebol nikto, kto dokáže organizovať nejaké protesty a usmerňovať nespokojnosť“.
Proti tomuto trendu sa v kritickom otvorenom liste postavilo vyše 300 redaktorov a spolupracovníkov STVR. Spoluprácu na projektoch STVR odmietlo alebo prerušilo viacero významných hereckých a umeleckých osobností ako Zuzana Kronerová, Kristína Tormová, Alexander Bárta, či Marek Geišberg.
Či to však bude mať nejaký reálny dopad na ďalšie vysielanie STVR, je veľmi neisté. Skôr nie. V každom prípade by vývoj v STVR mohol byť poučením aj pre české médiá verejnej služby a politikov zvlášť – vidia v ňom svoju pravdepodobnú budúcnosť.
