Svet si stále viac zvyká, že sa Perzský zálivstal nestabilným regiónom, nemožno sa naň spoliehať a treba sa zariadiť inak. Globálna ekonomika sa do veľkej miery vysporiadala s nedostatkom ropy či plynu a postupne sa prispôsobí aj vyšším cenám hnojív, chemikálií alebo kovov.
Ak krajiny Perzského zálivu nenájdu nejaký spôsob ekonomickej spolupráce, svet sa naučí žiť bez nich a nájde si iné zdroje, hoci aj drahšie a ťažšie spracovateľné. V globálnom svete je totiž najtoxickejšia neistota – keď nevieme, čo bude ďalej.
Výpalné z úžiny
Z Perzského zálivu pritom neistôt prichádza každý deň na tony. Protichodné vyhlásenia o prevádzke lodí cez Hormuzskú úžinu mätú analytikov a burzových hráčov.
Iránsky minister zahraničných vecí Abbás Arákčí v nedeľu vyhlásil, že rokovania s Ománom na druhom brehu prielivu o určení plavebných dráh cez prieliv sú v záverečnej fáze, hlási agentúra Reuters.
Nespriechodnia ho však podľa neho dovtedy, kým USA nesplnia podmienky, ktoré im Irán predložil. Tie zahŕňajú aj kontrolu Iránu nad novými koridormi, pričom lode by museli platiť poplatky, hoci častované prívlastkom „dobrovoľné“.
Vysoký predstaviteľ Iránu pritom agentúre Reuters prezradil, že Irán sa usiluje vyrokovať mýto vo výške päť až sedem percent z hodnoty prevážaného tovaru. Omán presadzuje mýto okolo troch percent, zatiaľ čo USA bojujú o jeho nulovú úroveň.
Nula je v súlade s medzinárodným právom, ktoré krajinám nedovoľuje vyberať poplatky za prechod prírodnými prielivmi. Povolené je to len v umelo vybudovaných kanáloch ako Suezský alebo Panamský prieplav.
Poplatky sa zrejme v budúcnosti skryjú za „navigáciu prielivom, ochranu životného prostredia, námorné služby a boj s kriminalitou“, ako tvrdí Irán. Bude si ich musieť objednať každá loď, ktorá sa bude chcieť bezpečne dostať do Perzského zálivu alebo z neho vyplávať.
Päť- až sedempercentné poplatky by však tovary zo Spojených arabských emirátov, Kuvajtu, ale aj Iraku výrazne predražovali a znevýhodňovali oproti rope a plynu z iných častí sveta. Iránu by zároveň zabezpečili obrovské pravidelné príjmy, ktoré by mohol využiť nielen na ekonomické zotavenie, ale najmä na vojenské posilnenie.
Slovné prestrelky
To by znamenalo, že americký útok na Irán by priniesol pravý opak toho, čo chcel americký prezident Donald Trump dosiahnuť: Irán by z vojny vyšiel posilnený a ešte aj s kontrolou nad Hormuzským prielivom, ktorú predtým nemal.
Trump o deň neskôr vyhlásil, že Hormuzský prieliv je otvorený pre všetky lode s výnimkou tých, ktoré smerujú do Iránu: „Jediný, kto ovláda Hormuz práve teraz, je americké námorníctvo,“ cituje ho Reuters.
Pokračujú aj slovné prestrelky o náhradu vojnových škôd. Irán ich žiada od USA podobne ako zrušenie všetkých sankcií a vrátenie majetku. Prezident USA, naopak, kontruje, že škody by mal nahradiť Irán, a to nielen voči USA, ale aj ostatným poškodeným krajinám v zálive. Niesť by mal zodpovednosť aj za škody spôsobené jeho spojencami, ktorými sú iracké milície, jemenskí húsíovci či libanonský Hizballáh.
Komentátori vysvetľujú, že cieľom týchto vyjadrení je vyvolať mediálny tlak na druhú stranu a pripraviť si lepšiu rokovaciu pozíciu. Prekvapuje ich, že Irán napriek veľkým škodám, ktoré vo vojne utrpel, vystupuje veľmi sebaisto.
Občas poškodí loď v úžine, čím sa snaží vyvolávať neistotu a tlačiť svetovú ekonomiku do kúta. Počet tankerov, ktoré sa Hormuzom odvážia prejsť, je stále veľmi malý a suroviny na svetových trhoch chýbajú.
Vyššie, ale znesiteľné
Ekonomické veľmoci sa však z prvého šoku otriasli a snažia sa nahradiť 20 percent svetovej produkcie ropy a plynu, ktorá bežne úžinou prechádza. Čína napríklad začala na výrobu elektriny oveľa viac využívať miesto plynu uhlie. Plánuje z neho vyrábať aj benzín.
Európa stavila na elektrifikáciu dopravy, biopalivá a posilnenie vlakov, zvyčajne napájaných obnoviteľnými zdrojmi. Nové podmorské náleziská plynu pri Rumunsku, Cypre či Izraeli by mohli začať zásobovať Európu už budúci rok, k čomu sa pridávajú zdroje z Nórska, Spojeného kráľovstva či Alžírska.
Krajiny Perzského zálivu pracujú na projektoch ropovodov a plynovodov vedúcich na druhú stranu Arabského polostrova, ktoré im dovolia obísť Hormuz a dodávať suroviny cez Červené more. Z nedostatku a vyšších cien ropy a plynu najviac ťažia USA a Rusko, ktoré teraz miesto krajín Perzského zálivu tieto suroviny dodávajú do Európy, Číny alebo Indie.
Aj keď ceny ropy krátkodobo reagujú na vyjadrenia politikov, ani po opätovnom zastavení plavby sa už nedostali nad sto dolárov za barel (159 litrov). Ceny pohonných látok na čerpacích staniciach síce stále ostávajú vyššie, ale sú už znesiteľné. Ani zdraženie plynu a elektriny pre firmy a spotrebiteľov by nemalo byť extrémne.
V každom prípade je však dôležité nemíňať energie zbytočne a podporovať technologické inovácie, ktoré domácnostiam a firmám pomáhajú šetriť. Energie už zrejme nikdy nebudú lacné ako v minulosti. Ekonomika si však voči vojnovým dobrodružstvám veľmocí v ďalekom svete vytvorila určitú imunitu, a tak majú stále menší vplyv na každodenný život štátov aj bežných ľudí.
