Máte ešte v pamäti celú situáciu?
Ráno som sa chystala na pravidelné vyšetrenie k lekárke, bola som v 39. týždni tehotenstva. Už sme len čakali Šimonovo narodenie. Nečakala som, že mi doktorka povie: „Nezachytila som srdečné ozvy dieťatka.“ Poslali ma na sono, tam mi potvrdili, že bábätko zomrelo.
Aká bola vaša prvá reakcia?
Bol to pre mňa šok, sestry sa ma snažili tíšiť. Myslím, že som dostala nejakú tabletku na upokojenie, už si presne nepamätám. Volala som manželovi, bola som totiž na sone v inom zariadení, a odišli sme do pôrodnice.
Tam mi bol pridelený samostatný box. Našťastie v ten deň slúžila moja priateľka, pôrodná asistentka, aj lekár, s ktorým sa dlho kamarátime, prišiel aj nemocničný kaplán. Oni traja ma držali nad vodou a pomáhali mi aj s mojím manželom všetko zvládnuť. Ani neskôr som okrem nich nemala žiadnu psychologickú podporu. Učili ma prijať, že nevieme všetko ovplyvniť. Boli to nekonečné hodiny rozhovorov, toto obdobie trvalo pol roka.
Čo vám v tom období pomohlo?
Prítomnosť priateľov, objatie. Plakali spolu so mnou. Cítila som, že moje emócie sú pochopené a prijaté. V neposlednom rade aj celý rozmer mojej viery: modlitba, spoločenstvo, Eucharistia.
Do pôrodnice ste šli s manželom. Ako to prijal on?
Bol veľmi prítomný, racionálny a pokojný.
Chceli ste vidieť svoje dieťatko po pôrode?
Prosila som lekára, aby mi ho určite dali, až sa narodí, chcela som ho držať v náručí. Nevedel mi to však sľúbiť. (Niekedy na mŕtvonarodené deti nie je príjemný pohľad, preto sa zdravotníci zdráhajú ukázať ich matkám – pozn. red.). Šimonko vyzeral ako živý, akoby len spal, dostali sme možnosť rozlúčiť sa s ním osamote. Neskôr ma mrzelo, že sme si ho neodfotili, veľmi sa podobal na našich prvých dvoch chlapcov. Mali sme ho pri sebe dosť dlho, kým prišla sestrička, že už ho musíme odovzdať.
Ako sa k vám správali v nemocnici?
Lekár a pôrodná asistentka v pôrodnici boli pre nás požehnaním. Zastavil sa však pri mne iný lekár. Poznamenal smerom ku mne: „Škoda, že ste neprišli skôr, možno by sa dalo niečo spraviť.“ Tá veta vo mne ostala a bránila mi prijať Šimonkovu smrť. Mala som výčitky svedomia, že som ako mama zlyhala, že som nevyhľadala pomoc skôr, aby som ho zachránila. Spätne vnímam, že môj smútok by nebol taký intenzívny, keby som sa pre tú vetu netrápila. Toto bolo pre mňa asi najťažšie.
Čo sa s vami dialo po návrate z pôrodnice?
Pol roka som plakala, kdekoľvek som bola. Môj smútok bol neskutočne intenzívny. Trpela som nespavosťou, úzkostnými pocitmi, ktoré ma prenasledovali počas celých dní a nocí napriek tomu, že som sa starala o dve deti. Obviňovala som Boha, kde bol, keď ho môj syn potreboval.
Po polroku prišli do našej farnosti misie (niekoľkodňová náboženská formácia prebiehajúca vo farnostiach – pozn. red.), vedené redemptoristami. Vtedy prišlo svetlo do celej mojej bolesti a začal sa proces uzdravovania. Hneď na to som otehotnela s Krištofom. S novým tehotenstvom prichádzali obavy, ako to zvládnem. Prešla som tým vďaka trpezlivosti a sprevádzaniu môjho lekára.
Zisťovali ste príčinu Šimonkovej smrti?
V nemocnici nám ponúkli možnosť pitvy, ale na odporúčanie kamarátov lekárov sme ju odmietli. Predpokladov bolo viac: infekcia, genetika, Rh faktor, pritiahnutý pupočník… Absolvovala som viac vyšetrení, aj plodová voda, pupočník a placenta boli na rozbore. Lekári sa usilovali na niečo prísť a pomôcť mi, ale na nič neprišli. Aj preto som pri ďalších tehotenstvách zažívala neistotu, ako to dopadne.
Ako ste uzavreli Šimonkov príbeh?
Na druhý deň po jeho pôrode som mohla odísť z nemocnice domov. V jednej ruke sme držali jeho rodný list a v druhej úmrtný. Doma na Šimona čakali dvaja chlapci. Správu o jeho smrti prijali s veľkým plačom v pevnom objatí. Ostatná rodina Šimonov odchod prijala v tichosti a v pokoji.
O tri dni sme Šimona pochovali. Pohreb bol plný spevu, nádeje a priateľov. Tí sa postarali o celý priebeh pohrebu. Cítili sme veľkú silu spoločenstva.
Pokúšali ste sa s tým vysporiadať?
Po pôrode som sa stretla s maminkou, ktorá prežila rovnakú situáciu pred šiestimi rokmi, no sama bola ešte zlomená, zranená… Vtedy mi to nepomohlo, ale nechcela som sa zaseknúť v smútku ako ona.
Uvedomila som si, že tým ženám treba pomáhať. Začala som chodiť do nemocnice v rámci dobrovoľníckeho tímu k maminkám, ktorým zomrelo dieťatko alebo ho mali vo vážnom stave v inkubátore. Vedela som, že niektoré majú záujem to prerozprávať. Rozhovory s nimi mi pomáhali prejsť aj mojím vlastným smútkom. Ich uzdravovanie bolo aj mojím uzdravovaním. Nemám kapacitu teraz do nemocnice chodiť, ale túžim sa tam znovu vrátiť.
Dá sa vôbec na takúto skúsenosť zabudnúť, žiť bez smútku?
Šimon odišiel v septembri, Krištof sa narodil predčasne v decembri o rok nato. Nevedeli sme, či prežije, mesiac bol v inkubátore. Skúsenosť s ním prekryla skúsenosť so Šimonom. Krištof modrel, mal problémy s dýchaním, dosť ma zamestnal. No na Šimona myslím každý deň, v každej ťažkej situácii je so mnou.
Krištof sa uzdravil, ale neskôr ste prišli ešte o jedno dieťatko. V čom bol rozdiel?
O piate dieťa, Matúša, sme prišli v 16. týždni tehotenstva. No pri ňom som od 9. týždňa vďaka lekárom vedela, že nie je v poriadku. Zmierenie s jeho odchodom bolo pre mňa preto prijateľnejšie.
Strata dieťatka zakýva aj vzťahmi. Ako to zvládal váš manžel?
Michal Šimonovu smrť prijal ako fakt a neriešil, čo by bolo, keby… Viera mu dávala silu byť mi po celý čas oporou, vďaka nej ma svojím prístupom utvrdzoval v tom, že nie sme v tom, čo sa udialo, sami.
Premenená bolesť zo Šimonovej straty naše manželstvo posunula: úplne inak preciťujeme manželský sľub a slová „v dobrom aj zlom“ majú pre nás oveľa hlbší zmysel. Aj rodičovstvo – po Krištofovi máme ešte Dorotku – prežívame oveľa intenzívnejšie ako predtým.
Pôvodná matná predstava o perinatálnej strate je teraz pre vás dvojnásobnou skúsenosťou. Čo by ste poradili rodičom, ktorí sa ocitnú v takejto situácii?
Každá rodina píše svoj vlastný príbeh. V tom našom bola najdôležitejšou viera a cítili sme veľkú silu spoločenstva. Pre naše deti je Šimon stále plnohodnotným členom našej rodiny. V našich životoch Šimonov príbeh stále pokračuje.
