Bitky, kopance, ťahanie za vlasy, výsmech, ignorovanie, opľúvanie vecí. Aj plieskanie spolužiačky po zadku a vyhrážka chlapcov: „Stiahneme ti nohavice.“ K tomu ponižujúce správy na sociálnych sieťach, ktoré pobavia ostatných. Aj toto je realita slovenských škôl, o ktorej sa často mlčí.
Šikanovanie je najčastejším prípadom porušenia práv dieťaťa v školskom prostredí. Podľa údajovCentra vedecko-technických informácií(CVTI, 2023) patrilo Slovensko spolu s Českom medzi štáty s najvyššou mierou výskytu šikany medzi študentmi vo veku 12 až 18 rokov spomedzi šiestich štátov strednej Európy (Slovensko, Česko, Poľsko, Rakúsko, Maďarsko, Ukrajina). Prvé miesto zaujalo Česko s 30 percentami a hneď za ním Slovenská republika s 28 percentami. Nasledujú Poľsko (26 percent), Rakúsko a Maďarsko (23 percent) a Ukrajina (22 percent).
Spolužiaci aj učitelia
Výskum CVTI ukázal, že v polovici prípadov bol agresorom spolužiak, no každý desiaty žiak označil ako agresora učiteľa. Štvrtina opýtaných uvádzala, že útoky prichádzajú aj od žiakov z iných ročníkov, a každý štvrtý opýtaný čelil aj viacerým útočníkom naraz.
Ďalší prieskum, ktorý robil Nitriansky samosprávny kraj (2024), ukázal, že z 4 662 stredoškolákov bolo 219 šikanovaných pravidelne.Informoval o tom portál teraz.sk.Takmer štvrtina z nich zažívala ubližovanie takmer každý deň. Ďalších 368 žiakov potvrdilo, že v ich triede je niekto, komu sa pravidelne ubližuje.
Najčastejším miestom šikanovania je trieda a páchateľmi bývajú spravidla spolužiaci. Až 44 percent obetí sa so svojím problémom nikomu nezdôverilo. Dôvody? Strach, hanba, nedôvera a obavy, že im nikto nepomôže. Tí, ktorí prekonali bariéru mlčania, sa najčastejšie obrátili na rodinu, kamarátov, triedneho učiteľa alebo školského psychológa. Len minimum detí sa zverilo vedeniu školy alebo polícii.
Následky na roky
Psychologička Lenka Kmeťová z Bratislavy upozorňuje, že následky šikany bývajú vážne a človek si ich často nesie po celý život. Objavujú sa depresie, úzkosti, poruchy spánku, zajakávanie či nízka odolnosť proti stresu.
„Šikana veľmi zasahuje sebaúctu, sebavedomie, je spojená s hanbou, strachom, nedôverou. Aj niektorí moji klienti ju zažili ako deti na základnej či strednej škole a dnes, ako dospelí, si riešia jej dosahy na terapii. Často je to beh na dlhú trať,“ hovorí psychologička.
Podľa nej je zásadný aj postoj rodičov detí, ktoré šikanujú iných. Mnohí situáciu zľahčujú a neveria, že by ich dieťa mohlo robiť také veci. Škola často tento problém nevie vyriešiť a výsledkom býva, že šikanované dieťa nakoniec prestúpi na inú školu a šikanujúci zostávajú.
Župan Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK) Vladimír Lunter priznáva, že šikana sa vyskytuje aj v školách, ktoré sa považujú za bezproblémové. „V školách, v ktorých sme zriaďovateľom, sme minulý rok zaznamenali 47 prípadov. Ak tvrdíme, že šikana nie je, v systéme je problém,“ povedal na konferencii o radikalizácii mladých na Slovensku, ktorúusporiadala Krízová linka pomoci IPčko.Za nežiaduci jav nepovažuje len samotné prípady šikany, ale aj ich ututlávanie. Myslí si, že školy ju nepriznávajú, aby si nezhoršili imidž. „Našou povinnosťou je riešiť to. Stále máme učiteľov, a je to rozšírené, ktorí nevidia, máme žiakov, ktorí nehovoria, a rodičov, ktorí neveria, že takýto problém ich deti majú,“ konštatuje Lunter.
Spolupráca
Župan hovorí, že riešenie šikany v súčasnosti závisí od statočnosti jednotlivcov, či sa odvážia ozvať sa a niečo spraviť. Ministerstvo školstva síce vypracovalo metodiky na prevenciu šikany, no chýba ich praktická aplikácia a školy postupujú rôzne. Preto BBSK vypracoval vlastný manuál, podľa ktorého sa školy riadia.
„Máme v ňom určených 16 kategórií správania – od sebapoškodzovania po úzkosti. Štyri z nich zahŕňajú agresívne správanie a každá kategória má štyri farby podľa závažnosti. Najzávažnejšie sú červená a čierna,“ vysvetľuje Lunter. Dodáva, že v ich kraji sa ročne vyskytne 10 až 15 veľmi vážnych prípadov a je presvedčený, že vidno iba špičku ľadovca.
Podľa manuálu menej vážne prípady rieši psychológ alebo triedny učiteľ, závažnejšie postúpia centrám poradenstva, prípadne polícii. Súčasťou manuálu je aj školský podporný tím, aby sa žiaci v prípade potreby mali na koho obrátiť.
Podľa Luntera by mali v prípade šikany spolupracovať sociálna kuratela, centrum poradenstva a prevencie, protiteroristická centrála, zástupca polície a zriaďovateľ, ideálne aj IPčko. Projekt je v kraji pilotný a jeho úspech závisí od otvorenosti a spolupráce škôl.
