Před šestatřiceti lety hýbali dějinami studenti. A ptali se. Na to, co jim bylo dlouhá léta zamlčováno. Jak jsou na tom studenti dnešní? Na co se ptají oni a co se dozvídají? Autentické nahrávky z různých koutů Česka a Slovenska uvádí debata s jejich autory, studenty brněnské žurnalistiky Danielou Chroboczkovou, Karlem Staňkem a Vanessou Kravčíkovou.
Tichý svět slezských evangelíků
Daniela Chroboczková se vydala do rodného Slezska zaznamenat postoje tamějších věřících. Nestává se z kdysi utlačované skupiny křesťanů, která se scházela mnohdy potají nebo svou víru žila navzdory systémovým útlakům, novodobý utlačovatel jiných menšin? Jak vnímají své postavení ve společnosti, svou roli v rozdělení i stmelování rozdílných pólů. Dokáží prožívat svou víru a názory, které z ní vyplývají ve svobodě a respektu k druhým? Autorka hovoří se svým otcem, úředníkem a presbyterem sboru Slezské církve evangelické augsburského vyznání, se svým bratrem, studentem teologie, který se připravuje na práci sborového pastora a kamarádkou z organizace propojující různé církve v oblasti práce s mládeží.
Sedmnáctiletý socialista
Tendence k radikálnímu socialismu mezi nejmladšími dospělými nevymizely. Po Sametové revoluci v listopadu 1989 se očekávalo, že k tomu postupem času dojde, že komunistické myšlenky jednoduše vymřou spolu se svými nositeli. Nestalo se tak. Karel Staněk se s jedním velmi mladým socialistou setkal. Je mu sedmnáct a studuje gymnázium.
Babka zo Šaríša. Chlieb, mlieko a spomienky
Vanessa Kravčíková natáčala so svojou babkou Helenou na východnom Slovensku. Pokiaľ by pre vás tamojší špecifický dialekt predstavoval problém, tu je preklad do spisovnej slovenčiny.
Helena: „Som Helena Kravčíková, narodila som sa v obci Banské, okres Vranov, a teraz bývam už 55 rokov v obci Smilno, okres Bardejov.“
Vanessa: „Babka, porozprávajte mi o tom, ako vyzeral váš život v mladosti? Ako to vyzeralo v päťdesiatych rokoch? Čo ste bežne robili?“
Helena: „Čo také sme robili… hospodárili sme. Chovali sme kravy, ošípané, zajace, husi, kačky. Aby si mala v nedeľu mäsko, lebo cez týždeň sa veľmi mäso nevarilo – iba halušky, pirohy a také veci. Mäso sa varilo iba v nedeľu, či už z husi alebo kačky. Alebo keď sa zabila sviňa, tak potom bolo bravčové mäso, ale inak iba kuracie na polievku.“
Vanessa: „A čo ste doma najradšej varili?“
Helena: „Najradšej sme varili domáce halušky so syrom, s kapustou. A večer sme väčšinou mali zemiaky s mliekom.“
Vanessa: „Chodili ste do školy?“
Helena: „Chodila, áno, ale iba po deviaty ročník, lebo potom som musela ísť do práce aby som si zarobila peniaze.“
Vanessa: „A bolo to bežné, že sa iba takto chodilo do školy?“
Helena: „No tí, čo na to mali, išli ďalej do školy. A my, chudobnejší, sme nemali na to, aby sme išli ďalej. Museli sme ísť pracovať.“
Vanessa: „Ako si spomínate na sviatky? Ako ste vtedy slávili napríklad Vianoce?“
Helena: „Tie boli veľmi veselé. Priniesla sa slama do domu a my deti sme po nej potom skákali. Večerali sme deväť jedál – fazuľová polievka, kyslá kapusta, pirohy… všetko možné bolo. Bolo veselo.“
Vanessa: „A s dedkom ste sa kedy zoznámili? V ktorom roku?“
Helena: „S dedom som sa zoznámila v šesťdesiat deviatom. Bolo to v Košiciach. On bol maliar na stavbe a ja som tam robila upratovačku. Tak sme sa zoznámili a potom vzali.“
Vanessa: „A vaše rodiny to ako videli?“
Helena: „No moja mama ma tu veľmi nechceli dať, chceli aby som ostala doma v dedine, ale mali sme sa radi a tak sme sa predsa vzali.“
Vanessa: „Potom to už išlo?“
Helena: „Potom to už išlo.“
Vanessa: „Babka, vy ste počas socializmu mali 30-40 rokov, takže ste už boli dospelá. Ako podľa vás vyzerala politická situácia vtedy? Ako ste to videli vy?“
Helena: „No ako som to videla, my sme to mohli akurát tak vidieť a porozprávať sa o tom. My z dediny sme si nemohli rozkazovať. Ešte tak možno ľudia ťa vypočuli o tom, čo si videla v televízii, že sa deje v mestách. Ale my z dediny čo, veď my sme boli odstránení, kto by nás dedinčanov chcel vnímať. My sme od toho boli odsunutí, nebrali nás tak vážne, ako tých z miest. To boli páni, ich vážne brali, ale nás z dediny každý len odsúval.“
Vanessa: „Máte teda pocit, že kvôli tomu, že ste z dediny, boli ste považovaní za niečo menej ako tí, čo žili v mestách?“
Helena: „Áno, to je pravda. Lebo na dedine žijú gazdovskí ľudia a gazdovia do politiky veľmi nešli, iba do práce.“
Vanessa: „A nemali ste nikdy ani chuť skúsiť sa nejak dostať do politiky?“
Helena: „Nie, ja som nemala o politiku záujem. Nemala som ani príležitosť a ani by mi asi nikdy nenapadli ísť do politiky.“
Vanessa: „Tu na východe Slovenska sme my mali vieru hlboko zakorenenú. Rovnako ako aj ja som kresťanka, aj vy ste kresťanka. Čo vás k viere priviedlo?“
Helena: „Čo ma ku viere priviedlo? Priviedli ma ku nej moji rodičia; ako dieťa ma prihlásili na prvú svätú spoveď, začali sme chodiť do kostola, a tak to udržujeme doteraz.“
Vanessa: „V osemdesiatych rokoch, počas socializmu, predtým ako bola Nežná revolúcia, ako to vyzeralo s otázkou kresťanstva?“
Helena: „No bolo to všelijaké: jedni držali pri socializme, alebo ako to mám povedať, a druhí im neverili, takže to bolo všelijaké.“
Vanessa: „Stretli ste sa vtedy niekedy s tým, že vás niekto ponižoval kvôli tomu, že ste kresťanka?“
Helena: „Áno, stretla som sa s tým, a koľkokrát. Smiali sa, že sa modlíme, že chodíme do kostola a hocijako nám to vytýkali. No ale človek išiel ďalej a tváril sa, že nič nepočuje.“
Vanessa: „Boli ste niekedy v situácii kedy ste si pomysleli, že keby idem so systémom a robím, čo chcú, tak by mi bolo ľahšie?“
Helena: „Toto by som nikdy nespravila, lebo som ja tvrdá kresťanka, aby som za prácu alebo peniaze predala svoju vieru. Nie, toto sa nikdy nestalo a ani nestane.“
Vanessa: „Hovorili ste mi, že vy ste padnutie režimu a celkovo politiku veľmi nevnímali, keďže ste mali veľa práce. Celkovo vás to veľmi nezaujímalo z toho, čo som pochopila. Pamätáte si ale na ten moment, kedy prišla tá správa z Prahy o demonštráciách?“
Helena: „Tak pamätám, lebo som videla v televízii, že čo sa deje, a podporovali sme to, že už bude len lepšie ako bolo predtým.“
Vanessa: „Takže ste to videli dobre, hej?“
Helena: „No…“
Vanessa: „A vy ste tak často pozerali televíziu vtedy?“
Helena: „Hej, ja som pozerala aj toho Divokého anjela, čo vtedy chodil. Pozerali sme. Prišli sme z práce, a večer chodil Divoký anjel, tak sa volal. Bol to turecký film. Ten Anjel bol ale dobrý.“
Vanessa: „Vy ste prišli po práci domov a pozreli ste si seriál?“
Helena: „Večer, večer…“
Vanessa: „Iba večer!“
Helena: „Iba večer, lebo inak bolo práca, muselo sa robiť. Iba večer sa pozeral film. Divoký anjel.“
Vanessa: „A máte pocit, že sa to aj naozaj v skutočnosti zlepšilo odvtedy?“
Helena: „No odvtedy sa zlepšilo, akoby nie, veď nás už neohovárajú tak ako niekedy, už je to lepšie.“
Vanessa: „Myslíte si, babka, že moja generácia – generácia Z – by dokázala žiť tak, ako ste žili vy vtedy, v tých 80.-90. rokoch, kedy ste vyrastali vy? S tým, ako my teraz žijeme?“
Helena: „Mne sa zdá, že by ste takto neprežili, s tým, aké to máte teraz.“
Vanessa: „Prečo nie?“
Helena: „Lebo vtedy bolo ťažšie obdobie; nemali sme počítače, nemali sme kalkulačky, a vy ich teraz máte. Máte pomôcky, niekedy sme sa učili iba z kníh, písali, a vy teraz máte toto na počítači kde si to prečítate. Nemusíte vláčiť knihy so sebou.“
Vanessa: „To je podľa vás ten najväčší rozdiel medzi mnou a vami, áno?“
Helena: „Áno.“
Vanessa: „A ak by ste mali vy dnes dvadsať rokov, čo by ste spravili ako prvé?“
Helena: „Polepšila by som sa, aby som nebola taký zbojník ako predtým. Robila som si po svojom, aj keď my mama niečo nedovolila, no ale chcela som ísť s mladými.“
Vanessa: „A mali ste nejaký sen, ktorý sa vám nesplnil a chceli by ste, aby sa vám splnil?“
Helena: „Chcela som ísť do školy ale nesplnilo sa mi to, lebo som musela ísť do práce.“
Vanessa: „A čo ste chceli študovať?“
Helena: „Za doktorku!“
Vanessa: „Za doktorku ste chceli ísť, hej?“
Helena: „Aby som liečila ľudí.“
Vanessa: „To by vás bavilo?“
Helena: „Hej!“
Vanessa: „Myslíte, že by vám to aj išlo?“
Helena: „Áno!“
Vanessa: „A ak by ste mali niečo odkázať mojej generácii, niečo čo sa vám napríklad nepáči, čo by sme mali zmeniť alebo nejakú radu „od vás pre nás“, ktorej by sme sa mali držať do budúcnosti?“
Helena: „No tak do budúcnosti – aby ste si vážili, čo máte, a aby ste si uctili starších ľudí, lebo dnes mladí zo starými vymetajú. Tak vám dokazujem ja, Helena Kravčíková.“
Vanessa: „Ďakujeme!“
