V predvečer 17. novembra 1989, keď ešte nik netušil, že o pár dní sa aj v Československu zrúti komunistický totalitný režim, sa Bratislava stala mestom odvahy.
Večer 16. novembra pred 36 rokmi vyšli do ulíc viac ako dve stovky vysokoškolských študentov. Nebol to výstrel do tmy ani spontánna zvedavosť mladých, ale pokojná, slušná, no odhodlaná výzva režimu, aby skončil s potláčaním slobody. V čase, keď len verejne zapochybovať o vedúcej úlohe ultraľavicovej komunistickej strany znamenalo kariérne riziko, sa mladí ľudia rozhodli, že budú hovoriť nahlas. Bol to zreteľný prejav túžby po slobode.
Rektorské voľno
Dagmar Füle, priama účastníčka pochodu a v tom čase študentka žurnalistiky, si spomína, že najväčšiu obavu mala z toho, či vôbec niekto príde. „Na piatok 17. novembra nám dali rektorské voľno, ale my sme sa rozhodli konať už deň predtým,“ hovorí pre Téma 21. Komunisti chceli voľnom docideliť, aby študenti odišli domov na predĺžený víkend, a nezúčastnili sa možných protestov, lebo tušili, že 17. novembra sa už niečo chystá.
„Atmosféra bublala,“ spomína. „Vznikali rozličné aktivity, chystali sa hromadné vystúpenia zo Socialistického zväzu mládeže (SZM), výstup na Mohylu Milana Rastislava Štefánika alebo pochod na Devín. Študenti vytvorili noviny Proglas…“
Boris Strečanský, vtedy študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, spomína, že pochod bol spontánny, no veľmi uvedomelý čin. „V ten týždeň sa konali zhromaždenia pred Justičným palácom na podporu väznených disicentov tzv. Bratislavskej päťky – Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Hany Ponickej, Antona Seleckého a Vladimíra Maňáka,“ hovorí pre Téma.21 Strečanský.
Práve tam sa zrodila myšlienka študentského pochodu. „Dozvedel som sa o ňom od kolegov z Filozofickej fakulty, s ktorými sme pripravovali prvé číslo nášho časopisu Proglas.“
Dagmar Füle, za slobodna Bombíková, sa o pochode dozvedela paradoxne od spolužiaka Váška Pankovčína, nie od brata Sveťa Bombíka, ktorý bol jedným z organizátorov a neskôr najmladším poslancom prvého slobodne zvoleného slovenského parlamentu. „Keď mi Vašo po škole povedal: „Zajtra o piatej na Mierku“, vôbec som netušila, čo tým myslí. Brat Sveťo ju do akcie nezapojil, chránil ju. „Ako starší brat tušil, čo sa môže stať. Nechcel, aby som riskovala.“
„Rodičia by to neprežili“
„Keď som sa blížila k Mierovému námestiu (dnes Hodžovo námestie), bála som sa, či tam niekto bude. No už z diaľky bolo počuť vravu. Stáli tam hlúčiky študentov a uprostred nich som videla gestikulujúceho brata. Keď ma zbadal, rázne ku mne vykročil: „A ty čo tu robíš? Choď domov, rodičia to neprežijú, keď nás oboch zatknú!“ Ale Füle necúvla. „Pochopil, že neodídem. Dal mi pár rád: drž sa s ostatnými, nenechaj sa oddeliť. A potom sme sa pohli.“
Pochod nakrúcal kameraman Slovenskej televízie Ján Jacz. „Dodržujte predpisy, choďte po prechodoch, aby vás nemali za čo zatknúť,“ radil im. Vzduch bol nabitý napätím. „Spievali sme československú hymnu, potom Gaudeamus. Objavili sa žlto-biele autá Verejnej bezpečnosti. Zrazu sa dostavil strach,“ spomína Füle. V okamihu, keď sa priblížili študenti k podchodu na vtedajšom Mierovom námestí, sa pochytali za ruky a strach sa rozplynul. „Keď držíš niekoho z oboch strán, delíš sa aj svoj strach. Vstupom do podchodu sme autám unikli.“
Cez Námestie SNP pokračovali na Hviezdoslavovo námestie. Tam sa rok a pol predtým odohrala Sviečková manifestácia, prvý masový protest proti totalite v Československu, na ktorom sa zúčastnilo asi desaťtisíc ľudí. Komunistická vláda ich rozohnala obuškami a vodnými delami.
„Najprv sme volali po reforme školstva,“ hovorí Füle, „no čoskoro zazneli aj slová: Dialóg! Chceme slobodu! Demokraciu! Poďte s nami! V jednote je sila!“ Najmä v podchode, kde ich nepočuli policati. A niektorí ľudia sa k ním skutočne pridali. „Z vysielaní Rádia slobodná Európa či rakúskej ORF sme v tom čase mnohí už vedeli o páde Berlínskeho múru i o zásahu polície proti demonštrantov v Prahe 28. októbra 1989,“ dopĺňa Strečanský.
Pred budovou ministerstva školstva, odkiaľ vyšiel vysokopostavený komunistický funkcionár Gejza Šlapka, sa medzi študentmi ozvalo ironické: „Už je zima na šlapky!“ No spolužiaci skandujúcich krotili, aby režim nemal zámienku na zásah proti nim.
Šlapka im hneď tykal a poučoval, že dialóg sa nevedie na ulici. Ako prvá vystúpila Henrieta Hrinková. „Formulovala požiadavky presne a pokojne: slobodu prejavu, pluralitu študentských organizácií, zrušenie povinnej vojenskej služby. A pridali sa aj ďalší.“
O deň neskôr sa v Prahe začali demonštrácie, ktoré prerástli do celoštátneho odporu a pádu totalitného komunistického režimu.
17. november je zároveň Medzinárodným dňom študentov na pamiatku brutálneho nacistického zásahu proti československým vysokoškolákom v roku 1939. Túto spomienku uviedli pražský študenti ako oficiálny dôvod na demonštráciu, ktorá spustila vlnu protestov po celej krajine a viedla ku koncu komunistickej diktatúry.
Na chvoste Európy
Strečanský hovorí, že „príležitosť, ktorú priniesol pád totality, sme využili. Nastali systémové zmeny, odstránenie totalitného režimu, vytvorenie liberálno-demokratického zriadenia, ustanovenie, napĺňanie a ochrana politických, občianskych, ľudských práv a slobôd, politický pluralizmus, trhová ekonomika, slobodné voľby, vymanenie sa spod sovietskej okupácie, vstup do EÚ a NATO či vytvorenie miestnej samosprávy.“
No zároveň netají aj rozčarovanie nad súčasným vývojom na Slovensku: „Sirény populizmu a autoritarizmu dnes znova znejú. Premiér Fico a ľudia okolo neho nás vracajú do sveta lži a tupej moci, proti ktorej sme sa v novembri 1989 postavili.“
Dagmar Füle dodáva, že zmena bola skutočná, pretože zrušenie článku 4 Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany bolo zásadné. „No keď sa nepodarí dostatočne potrestať chybu, vracia sa. Morálny proces vysporiadania sa s komunistickým režimom nikdy neprebehol. Ján Budaj, popredná osobnosť Verejnosti proti násiliu chcel, aby nomenklatúrne kádre desať rokov nemohli zastávať vysoké funkcie, ale nezískal pre to dosť vtedy podporu. Tam sa to zlomilo. A dnes žneme následky.“
Len niekoľko dní po bratislavskom pochode sa študentom podarilo vymeniť šéfa najväčšej slovenskej vysokej školy – Univerzity Komenského. „Za rektora sme zvolili Miloslava Kusého. Brat Sveťo v prejave na rektorských promóciách povedal vetu, ktorá platí dodnes: Poprajme si, aby sa kusé problémy nevliekli slimačím tempom. Slovensko kráča chvíľu vpred a chvíľu vzad. Ale ak nenaberie vyššie obrátky, zostane na chvoste Európy.“
Z pochodu vznikla kniha Študentský prológ k nežnej revolúcii ,zachytávajúca autentické spomienky jeho účastníkov.
