V roku 1997 malo päť opozičných strán dosť dôvodov na to, aby vytvorili projekt Slovenskej demokratickej koalície (SDK) ako rovnocenného partnera na súboj s autokratom Vladimírom Mečiarom a jeho Hnutím za demokratické Slovensko (HZDS).
Za odporom voči Mečiarovej vláde nestála vtedy len únava z mocenského trojuholníka HZDS, Slovenskej národnej strany (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS). Slovensko vtedy strácalo miesto v európskej a transatlantickej integrácii, zákony sa ohýbali podľa potrieb moci, ekonomika smerovala k bankrotu a verejný život čoraz viac prerastali klientelizmus, strach a mafiánske praktiky. Podobnosť Mečiarovho vládnutia z konca 90. rokov so súčasnosťou nie je náhodná.
Poslednou kvapkou, ktorá prispela k vzniku volebnej strany SDK, bola zmena volebného kvóra, ktorá od päťkoalície vyžadovala zisk 25 percent hlasov. Do SDK preto vstúpili predsedovia alebo lídri piatich strán, na kandidátke sa objavilo 150 kandidátov a hovorcom koalície sa stal Mikuláš Dzurinda, neskorší predseda vlády.
Aj dnešná opozícia čelí tlaku, ktorý pripomína starú otázku: spojiť sa proti silnej moci, alebo riskovať prepadnuté hlasy a roztrieštenosť? Či však stačí na porážku štvrtej vlády Roberta Fica zopakovať recept SDK, je veľmi otázne. Dôvodov na skepsu je viac a stará pravda o tom, že do tej istej rieky sa nevstupuje dvakrát, je len bonus.
Rozdiel prvý: nedostatočné obavy
Zásadný rozdiel oproti 90. rokom je v tom, že dnešné opozičné strany akoby stále naplno nechápali, akou veľkou hrozbou by pre Slovensko bola ďalšia vláda Roberta Fica. Lídri SDK si, naopak, uvedomovali, že ak voľby prehrajú, Mečiarov proruský kurz môže na dlhé roky zablokovať integráciu Slovenska do Severoatlantickej aliancie (NATO) aj Európskej únie (EÚ). A to vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin ani zďaleka nepredstavoval takú hrozbu ako dnes Vladimir Putin – skôr naopak.
Viacerí súčasní opoziční politici si akoby stále naplno neuvedomovali, akou hrozbou sú Ficove praktiky a ciele pre členstvo Slovenska v EÚ a NATO. Nejde len o to, že neustále oslabujú naše pozície v oboch organizáciách, ale aj o mafiánske nakladanie s finančnými zdrojmi EÚ. Rovnako nebezpečné je geopolitické lavírovanie na všetky svetové strany a podkladanie sa Putinovi, ktoré zo Slovenska robí nedôveryhodného partnera – krajinu, z ktorej okrem najschopnejších mladých ľudí odchádza aj zahraničný kapitál.
Ak by si lídri opozičných strán naplno uvedomovali, čo by znamenal ďalší volebný úspech Roberta Fica, oveľa dôslednejšie by oddeľovali podstatné ciele od sekundárnych a pracovali by na projekte budúcej vlády.
Rozdiel druhý: slepota KDH
Druhým zásadným rozdielom je postoj KDH k Ficovej hre s ústavou. Robert Fico kresťanských demokratov pri jej novele vtiahol do spolupráce na téze o „výlučnej zvrchovanosti predovšetkým vo veciach národnej identity, ktorá je tvorená najmä základnými kultúrno-etickými otázkami“. Dnes sa ukazuje, že to bola pasca. Fico totiž spúšťa ďalšiu etapu „vykosťovania“ opozičného Kresťanskodemokratického hnutia (KDH), keď žiada prijať vykonávacie zákony k ústave tak, aby napríklad homosexuálne manželstvá uzavreté v zahraničí nemohli byť uznané na Slovensku.
Lídri KDH sa opäť dostali do pozície, v ktorej im postoj k tejto požiadavke Smeru prinesie iba straty. Či sa rozhodnú Fica podporiť, alebo nie, časť voličov KDH nebude spokojná. Keďže však v KDH nezvyknú vidieť za roh, budú si musieť touto tortúrou prejsť.
Na komplot so Smerom doteraz doplatili všetky strany, ktoré s ním kolaborovali. Nie je dôvod, aby KDH bolo výnimkou. Jeho lídri však nemôžu povedať, že neboli varovaní ešte pred zlým zapnutím prvého gombíka, ktorým bola podpora zákerného projektu tzv. národnej identity. Požiadavka na vykonávací zákon k ústave vo veci homosexuálnych manželstiev určite nebude posledným Ficovým pokusom rozkladať KDH. Posledná novela ústavy obsahuje aj ďalšie mínové polia. V zálohe je napríklad výhrada vo svedomí. No nepodpor to, keď sa to tak podobá programu KDH.
Rozdiel tretí: slepota PS
Podobne, len v opačnom garde možno uvažovať aj o niektorých bodoch programu Progresívneho Slovenska (PS), najmä v časti Rovnosť, hoci možno sympatizovať s viacerými predstavami progresívcov o ochrane a zrovnoprávnení rôznych menšín. V najbližšej budúcnosti je nereálne, aby sa tento program ako celok stal spoločným programom volebnej koalície. O spoločnom vládnom programe ani nehovoriac.
Na tieto predstavy progresívcov ani KDH, ani Demokrati, ani Hnutie Slovensko určite nepristúpia a trvať na nich v konečnom dôsledku znamená zamedziť dohode. Určite bude nutné hľadať funkčný kompromis, najmä medzi KDH a PS, kde by obe strany mali rezignovať z plnenia svojho kultúrno-etického programu na sto percent. Napokon, už rokovania PS s Demokratmi o potenciálnej predvolebnej koalícii naznačia, kde je dohoda možná a kde nie.
Rozdiel štvrtý: obrátený postup
Ak má z opozičných strán vzísť nejaká zmysluplná ponuka koaličného zoskupenia, nie je rozumné začínať diskusiou o jeho forme, lebo na tom sa rozhovory iba zaseknú. Navyše KDH a SaS dali jasne najavo, že do volieb chcú ísť samostatne, a o Matovičovo Hnutie Slovensko nemá záujem prakticky nik.
Pri takto rozložených kartách má oveľa väčší zmysel začať definovaním kľúčových problémov Slovenska a hľadaním spoločných riešení. Strany si takto presne pomenujú riziká a prínosy potenciálnej spolupráce, vytýčia „zóny no go“ a zistia vlastné personálne predpoklady a limity. Neplánovaným bonusom takéhoto postupu by bolo, že opozícia prestane otrocky reagovať na Ficove háčiky a podhodené kosti a začne vytvárať reálnu alternatívu voči súčasnej vláde. Pre lepšie porozumenie odporúčam rozhovor s jedným zo zakladateľov projektu SDK Ivanom Šimkom.
Rozdiel piaty: líder
Koalícia SDK vznikla spojením piatich politických strán. Do volebnej strany vstúpili predsedovia troch z nich – Eduard Kukan za Demokratickú úniu, Ján Langoš za Demokratickú stranu a Jaroslav Volf za Sociálnodemokratickú stranu Slovenska. Ján Čarnogurský ostal predsedom KDH a na voľbách sa nezúčastnil.
Hovorcom a neskôr lídrom SDK sa stal vtedajší podpredseda KDH Mikuláš Dzurinda. Bol prijateľným riešením problému, pretože strany neboli ochotné zveriť post volebného lídra žiadnemu z predsedov. Automaticky by to zvýšilo kredit jeho strany. V tom čase bolo najsilnejšou opozičnou stranou KDH a obsadiť tento post Jánom Čarnogurským bolo jednoducho neprijateľné. Okrem KDH ho za lídra nechcel nik.
V súčasnosti je však nereálne, aby vznikla SDK 2.0 na čele s jedným z predsedov piatich strán. Naznačuje to nielen prieskum Focusu pre portál 360tka.sk, ale aj vzájomné vzťahy medzi lídrami, ktoré občas prerastajú až do animozity. Z ponuky Šimečka, Majerský, Matovič, Gröhling, Naď nemôže túto pozíciu v pentakoalícii obsadiť nikto. V prípade pravdepodobnejšej trojkoalície PS, SaS a Demokrati by už bol výber zrejme priechodnejší. V teoretickej rovine by túto rolu mohla zohrať napríklad exprezidentka Zuzana Čaputová. Momentálne však tento scenár odmietajú všetci vrátane samotnej Čaputovej.
Rozdiel šiesty: Matovič
Strana SDK, samozrejme, nedisponovala takým úkazom, akým je Igor Matovič so svojou deštrukčnou politikou. To je však téma na samostatný článok, dnes len konštatujme, že ak máte vo svojich radoch Matoviča, Fico nemusí robiť takmer nič. O rozklad takéhoto projektu je postarané.
