Niekedy si hovorím, že mama by potrebovala ucho, aké má slon.
Alebo aspoň štyri uši malej púštnej líšky. Také dobré radary, nastavené na príjem 24/7.
Nie preto, aby špicľovala. Preto, aby stíhala všetko zachytiť.
To je to, čo najčastejšie robím. Ako aj teraz, keď som dohovorila s najstarším. Pretože sa so mnou chcel rozprávať.
Nepretržitá prevádzka
Divné – či skvelé? – je, že každý z našich synov potrebuje hovoriť inokedy a inak.
Samuel dopoludnia a hlavne okolo obeda. Rozoberáme veci do hĺbky a – hurá – už funguje aj partnerský rozhovor s argumentmi, príkladmi, koučovacími otázkami a zmysluplným hľadaním riešení. Nuž, vek pred tridsiatkou prináša už aj benefity v komunikácii.
Šimon prichádza najskôr pol hodinu pred polnocou. Urobí kakavko do dvoch poldecákov a slávnostne si štrngnú s mojím drahým. Ktovie, či je to nočnou hodinou alebo tým prípitkom, ale dieťa zrazu hovorí. Z mrzúta, ktorý by najradšej všetko odkýval ušami a odgúľal očami, len aby nemusel otvoriť ústa, sa stáva neskutočne spoločenský a zábavný tvor.
Ako včera. Porušil dokonca vlastné pravidlo štátu menom „Ja“ a začal byť komunikatívny už o tri hodiny skôr. Ak má náladu, je to lepšie ako televízna šou. Aj keď teda, debata s ním je ostrá. Neznesie nelogické argumenty, trvá na faktoch, predkladá dôkazy z každého rohu vedy, až nestíham. A občas strieľa hrubé ironické poznámky.
Slonie ucho sa mi hodí pri Mikulášovi. Aby sa lepšie rozložili decibely, keď sa (zas) rýchlo vytočí. Kedykoľvek. Hlavne vtedy, keď riešime malú obrazovku smartfónu …
A to som vymenovala len tých, čo sú teraz doma. Tie zvuky a vety, napočúvané za tridsať rokov, mám však všetky uložené navždy v sebe.
Od pianissima po forte
Nikdy mi nedošlo, ako veľmi dostali zabrať moje uši.
Koľko decibelov plaču, pubertálnych revov či divokých hádok (ale hej, aj moje deti sa vadili) museli uniesť.
Museli zachytiť urazené, ustráchané či ubolené ticho. Smiech siedmich detí naraz. Ale aj sedem rôznych požiadaviek v tej istej minúte. „Nemám botasky.“ „Treba mi dobiť kredit.“ „Kedy bude večera?“ „Môže tu byť ticho?“ „V tejto chladničke nič nie je. Nemám čo jesť.“ „Ste vôbec normálni? Ako sa tu mám učiť na štátnice?“
Všetko to, čo prešlo cez moje ucho, by stačilo na desať románov, päť sci-fi filmov a tridsať scenárov kriminálok.
Prečo nedostanem cenu za celoživotné počúvanie? Napríklad taký Rad slonieho ucha.
Beriem aj zajtra.
