Niekedy by som chcela byť chlapom. Vážne.
A kým som bola malá, svet riadený predstavami mužskej generácie predo mnou ma v tom len utvrdzoval. Byť ženou je ťažší údel. Viac som musela a nesmela, očakávalo sa odo mňa všeličo nad „interný zákon“, čo moji traja bratia nemuseli.
Ale najviac ma vždy dostane to, ako sa muži vedia otriasť.
Obijú slovom či päsťou pol zemegule, otrasú sa a o minútu idú za roh bez straty emočnej desiatky pokojne konverzovať o svetovom mieri.
Chcela by som to vedieť takto zvládať. Veľmi by sa mi to niekedy hodilo.
Ako raketa
Mne sa to však nedarí. Neviem to. Nedokážem. To, čo príde ku mne z mužskej strany brehu, ma dokáže prizabiť alebo mi dodať rýchlosť a výkonnosť rakety, keď sa aj nemožné stáva realitou.
A ako tak stretávam ženy a počúvam ich príbehy, zisťujem, že ide o akýsi „modus operandi“. Genetický kód.
Ak príde z mužskej strany nechutná slovná rana, ostane po nej riadna modrina. Boľavá, citlivá, taká, že sa jej nedá poriadne ani dotknúť, aby človek vo vnútri nezasipel.
Hej, často ju nevidno. Býva pod kožou duše. Ale hojí sa šialene ťažko. Dlho. Mokvá. A niekedy aj hnisá.
Nevidno ju a často o nej ani nevieme alebo nechceme, aby bola videná. No miesto dezinfekčného roztoku býva vymývaná slzami a neskutočnou pálivou a rezavou vnútornou bolesťou.
Mama je totiž z rodu žena. A ak žena má takúto citlivosť na rany slov (ach, niekedy aj rúk) muža, mama to nesie stokrát intenzívnejšie. Nielen s ohľadom na ňu samotnú. Aj preto, lebo vie, čo to robí a nerobí s jej deťmi.
Guľometná paľba
Včera sa to u nás tiež tak „zlialo“.
Pokus o ranný nedeľný rozhovor medzi samými mužmi (a mnou) sa zvrtol na nezvládnutie stavu. Na otázku o druhu cereálií v miske sa z druhej strany ozvala guľometná paľba. A generál tej strany vojska len sedel, akoby nevidel nutnosť zásahu v tejto zákernej operácii.
Zabolelo ma.
Baviť sa s čerstvo dospelým „pešiakom“ bez skúsenosti a zrelosti mi neprišlo konštruktívne. Tu mal byť majstrom na hodine rešpektu a úcty môj drahý. Operatívne. Hneď nastaviť hranice a zasiahnuť. Ale nevydalo.
Toto ma teda zabolelo neporovnateľne viac. Všimol si to: „Stalo sa niečo?“ Áno.
Prešli sme si to medzi štyrmi očami. Ako som len očakávala, že zasiahne, nastaví hranice a ochráni ma. Ako vysvetlí svojmu synovi, že toto nie je štýl správneho muža, hovoriť takto so ženou, k tomu ešte s vlastnou mamou. Že ma jeho „leháro“ v danej situácii prizabilo. Zobralo iskru. Aj kus dôvery, že som pri ňom v bezpečí.
Opatera prispatého generála
Vraj som krutá, keď pomenúvam mužské zlyhania. Vnímali vôbec, aké kruté to bolo pre mňa?
Do večera ma boleli dve modriny: od veľkého chlapa aj od chlapca. A zhojili sa len vďaka opatere prispatého generála.
Zlé je, ako ťažko sa mi v takom stave darí byť dobrou mamou. Aj keď chcem. Je to jazda s automaticky zatiahnutou ručnou brzdou, pričom môj interný systém hlási závažnú poruchu, s ktorou by som jazdiť v žiadnom prípade nemala.
Môžem však prestať byť tým, čo je mojím poslaním? Idem aj cez bolesť z modriny duše. A usmievam sa.
To len aby ste vedeli, chlapci. Mamy často plačú vašou vinou. Vinou tých, ktorí žene majú pomáhať byť bezpečne mamou, lebo jej dali slovo muža. Vinou vás, ktorí sa učíte milovať každú ženu cez svoju mamu, ktorá vás navyše vypiplala od mikroskopickej veľkosti nehou a obetou.
Majú v tom prsty
Ak je mama slabá, ak nevládze byť tým, čím má byť, máte v tom prsty.
Nepotrebujeme vás totiž na to, aby ste boli ako kladivo, tých máme okolo seba dosť.
Potrebujeme vás, aby ste boli ako vatový tampón z čistej biobavlny, do ktorého budeme môcť vložiť svoje materstvo.
Toto je vašou úlohou.
Nám sa potom zase bude dať ľahúčko utierať vatovým tampónom materstva to, čo tlačí vás.
