Proste nič nové, všetko po starom. Akoby tu ani nikdy nebola. Akoby nechodila na poštu, do papiernictva, do obchodu na nákupy, a ako sme ju všetci poznali, všade aj na bezprostredný kus reči vo forte a so smiechom.
Akoby ju nevideli na biku brázdiť cyklochodník, sedieť pri rybníku, štverať sa hore plošinkou do nášho všehokutilského obchodu.
Akoby sa jej nik nikdy nepýtal (och, a koľkokrát!), ako to, že tak rýchlo a výrazne schudla, že tak dobre vyzerá… A o pár mesiacov akoby nepadali dedinsky prízemné a nemiestne otázky, kedy má termín pôrodu. Lenže to, čo rástlo v jej vnútri, sa nedá zabaliť do plienok.
Paralýza strachom
Normálne som sa začala pýtať, či ozaj sú tí moji spoluobčania takí „vytesnení“, takí v pohode s jej neprítomnosťou na matičke Zemi, že nič nehovoria. No nedalo sa to nevidieť. Pozreli na mňa a zaseklo sa im v krku. Otázka ostala kdesi na polceste, iba v oku prebleskol signál morzeovky strachu.
Lenže ja to viem čítať. A ako mamu ma tie správy z očí bolia. Pretože tam stojí: „Nehovorme o tom. Je to divné.“
„Ale hej, vieme, že zomrela. Ale aj tak o tom nehovorme. Teda, chceli by sme, ale nevieme ako. Je to trápne.“
„Aké to je, keď zomrie dieťa? Strašné, však? Mňa by to zabilo. Nevládzem ani na to pomyslieť, nieto ti ešte niečo povedať.“
„Správaš sa inak, ako sa patrí na to, že ti zomrela dcéra na rakovinu. Prečo to robíš?“
A v niektorých očiach je ešte aj dodatok: „Nehanbíš sa?“
Jedna lastovička urobí leto
Úprimne, už som si začala zúfať. Tak neuveriteľne túžim po tom, aby sa už – dokelu – pýtali! Aj úplne od veci, aj na ulici… Len nech už nie sú ticho. Nech si nedomýšľajú. Nech sa pohnú a prijmú, že smrť môže byť krásna, pokojná, že nie je nikde vyárendované, že matky nepochovávajú svoje deti. Nemáme to v rukách.
Držím v ruke skrutkovač a uvažujem, prečo siroty majú svoje meno a pre mňa, čo som porodila dve deti pre zem aj pre nebo, žiadne meno neexistuje. Zúrivo tlačím skrutku do dreva, akoby ona za to mohla.
Zrazu zazvoní zvonček. Pred bráničkou stojí naša poštárka, drobná, útla jednoduchá žienka. Vždy spolu prehodíme pár slov, učila som jej deti. Treba prebrať, podpísať. Odloží pero a naraz sa tak bezprostredne pýta: „Ako sa máte?“
V tej otázke bolo všetko. Ako sa máte po Dorkinom odchode? Ako to celé bolo? Ako ste to zvládli? Ako to prežívala ona?
Zrazu zo mňa spadlo všetko napätie matky bez detí, mena a prijatia. Rozprávam. O Dorotkinej odvahe, pokoji, dozretí. O jej statočnosti. O slzách pri návrate z onkologických kontrol. O žití prítomnosti. O radosti z každého okamihu, pre ktorú sme sa vedome rozhodli. O daroch, ktoré sme predtým ani my tak dobre nevideli. O tom, čo nás naučilo umieranie – a sú to lekcie, na ktoré sa nedá zabudnúť. O tom, ako som na Dorotku hrdá.
Oproti mne stoja rozžiarené oči. Také, čo nasávajú do hĺbky a živia odvahu vybrať si v živote to podstatné, na čom záleží. Také, čo nebudú klebetiť, ale v tichu uvažovať.
Stojíme hodnú chvíľu, keď s úsmevom nasadne na služobný povoz a ja sa konečne pokojne nadýchnem. Táto lastovička mi urobila (ne)skutočné leto. Pretože smrť nie je tabu. Je učiteľkou života. Aj pre mamy.
