Všetky do nohy ho zháňame. A ak sa nájde v našom okruhu žena, o ktorej si myslíme, že jej to ako mame ide, tajne ju „skenujeme“.
Mračí sa vôbec niekedy? Kričí na deti? Zvykne byť šialene unavená? Ako často chodí von s deťmi? Chodí na hokejové zápasy a husľové koncerty svojich detí?
Kedy upratuje? Umýva dlážku každý deň alebo to vzdala? Robí slivkové knedle z polotovaru alebo poctivo? Zavára? Koľkokrát za deň otočí práčku?
Chceli by sme toho vedieť veľa, lebo tápeme. Nik nás v tom, čo znamená byť DOBROU mamou, neškolil.
Aj preto jej QR kód porovnávame so svojím.
Chcela by som byť oblečená tak ako ona. Chcela by som mať také pokojné deti. Chcela by som tiež, aby môj syn pri jedle (a hlavne po ňom!) nevyzeral ako neandertálec. Chcela by som…
Ty to musíš vedieť dobre
Neznášala som to. Viem prečo.
Roky rokúce, a ešte viac vtedy, keď sa počet našich detí prešvihol nad obligátne tolerované číslo tri, ma sondovali známi aj neznámi. Muži a hlavne ženy. Tie, ktoré mali alebo chceli deti. Potichu (čo je hrozné cítiť) aj nahlas.
Nešlo im do hlavy, ako žena s takým počtom detí môže byť pekne oblečená, robiť po nociach redakciu, chodiť každý deň s deťmi na hodinové prechádzky do vinice a dobrovoľne mať na krku materské centrum a aktivity vo farnosti.
Najhoršia veta, ktorú som počúvala, znela: „Keď mi je zle a nevládzem ako mama, pomyslím si na to, že ty to dávaš so siedmimi.“
Blé!
Takže na rovinu: nikdy som sa necítila ako dokonalá mama. Nemala som vždy upratané. Nestíhala som prať a zašívať. Vyčítala som si, čo som pokašlala. Nevedela som oddychovať. Učila som sa nekričať (úspešne). Ale trvalo mi 25 rokov materstva, kým som sa naučila prestať robiť nereálnu sľubotechnu našim deťom a povedať obyčajné: „Nie.“
Neprejde deň od počatia prvého dieťaťa, keď by som sa neškrabala za uchom: „Čo teraz?“
Zažívam to rovnako ako ty.
Najlepší je vlastný
Pamätám si, ako som si vymyslela svoj prvý recept. Iba preto, lebo mi chutil koláčik v cukrárni a chcela som ho jesť častejšie. Pokus – omyl. Čoho viac a čoho menej? Je tu, patrí do mojej klenotnice. Vzácny, lebo je celkom môj. A nie je sám.
Rovnaké je to s túžbou byť dobrou mamou. Recept na to hľadám každý deň v sebe. V tichu. V uvažovaní. Aj v priznaní chýb, aj tých nekonečne opakovaných. Dokonca často napriek názorom a postojom našich detí, ktoré v istej fáze vývoja boli presvedčené, že nik nemá nemožnejšiu mamu ako oni. Aj napriek tomu, že ti iné mamy (aj tá tvoja) povedia: „Toto by som nikdy neurobila. Si šialená?“
Ale len ja viem, prečo a ako vyvážiť ingrediencie každý deň inak. Kedy pridať viac soli sĺz či potu alebo cukru objatí, či čokoládovej polevy výnimočných chvíľ mimo domu. A kedy striktne trvať na tom, že do dnešného receptu na dobrú mamu sa vojde tvojmu synovi len 10 minút na počítači. Ani o chlp viac.
Nie je zlé mať strčený nos do materstva iných, inšpirovať sa je fajn. Ale neprestaň byť sama sebou. Buď odvážne svoja. Najlepší recept na materstvo je totiž v tebe.
