Nič moc v tomto priestore. Moje dioptrie a naivná bezprostredná rýchlosť pohybu nie sú ani náhodou dobrou kombináciou s botaskami uprostred zóny prechodu. Pretože ak niečo priťahujem, tak sú to prapodivné príčiny úrazov.
Ale aj tak: môj ultracitlivý dizajnérsky nos sa riadne skrčí nad topánkami, vycapenými uprostred našej krémovej vintage predsiene. Teda, ono to sú veľkosťou skôr námorné lode, ak nie zaoceánske výletné parníky. Čo tu, do kelu, robia? Prečo si ich neupratal? Vari nechápe poriadok, pravidlá, bezpečnosť a kultúru bývania?
Na čom záleží
Botasky rozpačito trčia vedľa lavičky na topánky, ja sa s rovnakými rozpakmi dívam na ne. Kým zaľahnem do postele, prekročím ich ešte x-krát. Neupratal si ich ani po upozornení. Mám ich zas upratať ja?
Hm.
Dívam sa na tie obrie topánky, do najväčšieho čísla vyrábaného sériovo mu chýba už len posledný míľnik. Dôjde mi: sú na betón dlhšie ako polička. Aj tak by trčali. Prekročím a mlčím. Čudné… Už ma to nevytáča.
Hm.
Večer s vlastníkom výletných parníkov debatujem o autoškole a o kurze prvej pomoci. Je vo svojom živle, ide z neho pohoda. Zrazu si uvedomím, ako si vychutnávam to, že tu je. Že sa vracia. A vtipné je, že z neho srší to isté. Nie sú tie botasky len virtuálnou esemeskou s textom „Som doma rád.“?
Prekračovať stopy
Neupracem. Chcem byť prístavom. Chcem, aby tu zakotvili všetky druhy lodí, od tých barefoot našej staršej až po čoskoro – dúfam – prvé capačky našich vnúčat. Nech je predsieň plná, nevkusne rozhádzaná láskou, ktorá prichádza a chce byť prítomná.
Chcem prekračovať všetky stopy toho, že sú tu, doma. A vychutnať si ten okamih.
Pozerám do predsiene. Zatiaľ nič. Čakám, kedy už zakotvia na dlažbe mimo poličiek opäť dva zaoceánske výletné parníky.
Chýbajú.
