Som divoch. Nejako tak sa to stalo popri mojich troch bratoch. Niežeby som nevedela byť nežná, krásna a ženská. Najradšej som dodnes v sukni a v šatách, čačaná, učesaná, nalíčená a ozdobená.
Ale ono to súžitie s toľkými chlapmi do prvej štvrtiny zo sto rokov života niečo so mnou porobilo.
Nikdy som netušila, na čo mi to bude dobré. A úprimne, ani som nad tým nejako špeciálne neuvažovala. Iba som šla tam a tak, ako ma to v živote tešilo – aj cez prekážky.
Nebolo toho málo.
Stará Liberta
Na starej Liberte som sa vedela bicyklovať skôr ako môj brat. Ledva mi špičky dočiahli na pedále. Neprekážalo mi to.
Liezla som po stromoch rýchlejšie ako bratia.
Od nich poznám základy karate a džuda, od strýka som odkukala triky boxu. Hej, viem sa celkom poctivo po chalansky biť.
Hrávala som divoko s chalanmi futbal a vraj som bola extra nebezpečná.
Túlala som sa po horách.
Majstrovala som s otcom v dielni – a on trval na tom, aby som sa všetko naučila rovnako ako chalani. Okrem elektriny, z tej som neprešla ani v štyridsiatke.
Crazy mama
Preháňala som sa v závodnom triku volejbalu a basketbalu, do nemoty som trénovala presnosť, rýchlosť, spoluprácu pri hre a čítanie situácie na ihrisku.
Milujem pílenie dreva.
Za volantom som ako ryba vo vode vďaka otcovi, ktorý mal dar nás všetkých učiť grify šoférovania od čias, ako sme prestali nosiť plienky.
Naučila som sa vnímať pragmatický svet mužov a vždy mi bol bližší ako zákulisný svet ženských intríg. Viem hovoriť chlapskou rečou, a niekedy aj myslieť ako oni.
Vyčítajú mi, že nemám pud sebazáchovy. Baví ma politika. Neznášam slovo „nedá sa“. Štartuje ma, keď ostatní povedia: „Stratená vec.“
Milovala som farby a štýl, ktoré podľa mojej mamy, pravej dámy, neboli elegantné a dostatočne korektné voči susedom, zvykom, kostolu a jej predstavám. Aj tak ich nosím dodnes.
Nejako takto som si rástla. Nikdy som netušila, akým mi to bude darom, keď sa raz stanem mamou.
Všetko sedí
Lebo totiž… Niekto tam hore sa rozhodol, že mi pošle päť chlapcov. Divých. Živých. Živelných. Rozdielnych.
No mama – manekýnka, mama – vystajlovaná dáma, mama – krasotinka nežná by pri nich neprežila a oni by to nezvládli pri nej. Ani by sa nič nenaučili. O to viac, že môj drahý je extra pokojný vedátorský intelektuál.
Niekto teda musel byť doma crazy. Kvôli chlapcom. Teda, aj kvôli našim dievčatám. Ani ony nie sú z rodu Barbie.
Všetko som zužitkovala. Od karate pri puberte našich chalanov až po presnosť a rýchlosť vo výchove. Zišla sa mi aj pragmatická komunikácia, aj skeče, zjemnená irónia, aj politika. Plus tie divoké farby mimo zóny elegantných dám. Presne také miluje a s neskutočnou gráciou nosí syn Šimon, zvaný lord Hamilton.
Učí ma to jednej veci: nebáť sa dať deťom slobodu byť samými sebou. Hoci aj mimo našich vlastných zón a predstáv. Nech si to nemusia „vydupať“ ako ja (a šokovať minimálne rodičov).
Viem, akú to má cenu: raz sa totiž všetko v nich stane darom.
Nebrzdime to, prosím.
Žijem to. Žijem z toho. Chcem z toho dávať už aj ako stará mama.
A som vďačná, že ja som ja.
