Nepotrebujem zápisník, aby som na mnohé noci nezabudla.
Na nekonečný počet tých, keď som napoly neprítomná duchom vstávala dojčiť, dokonca dve deti naraz.
Či na tie, keď bolo treba natierať púdrom päť detí s kiahňami.
Na noci s horúčkami, či na tie, v ktorých sa – ako bolo u nás bežné – zvracanie podávalo ako štafetový kolík.
Alebo na tie, v ktorých som roky takmer poslepiačky vymieňala precikané plachty. Dôvod prečo nikdy nezistili ani lekári. A potom akoby uťalo – a bolo dobre.
Noci, v ktorých som prisleplá, sediac s lupou na vani, vyberala z vlasov svojich princezien tristopäťdesiateho príživníka. To by bolo črievičiek, ak by sme ich odchovali!
Na noci, keď sme mali ťažké rozhovory s naším dorastom a decibely z jednej strany nerešpektovali úroveň nočného ticha.
Na noci, v ktorých som potichu pracovala pri počítači, kým oni spali, aby som ostala na pulze povolania.
Ale tiež na noci, v ktorých bolo treba odovzdať dieťa späť. Na noci, v ktorých bolo cítiť viac neba ako zeme. Na noci, keď to, čo vyšlo z môjho lona, tichučko uletelo ako vyplašené vtáča do bezpečia.
Na noci, keď truc zabuchol dvere a bolo počuť dupot po panelákových schodoch. Na noci, keď sa tie dvere zas potichu otvorili.
Nedá sa to vymazať.
Tmy a svitania
Niektoré noci však aj za tmy prinášajú nádhernú žiaru ešte skôr, ako vôbec regulárne svitne.
Ako vtedy, keď som sediac pred pár rokmi večer na liečení v Tatrách potme čítala správu nášho tretieho: „Maminka, mala by si niečo proti tomu, keby som ti zajtra predstavil niekoho veľmi dôležitého?“
Jedna taká noc bola pred pár dňami. Ak by niekto stál pod oknom našej spálne, zrejme by si myslel, že sme sa hromadne niečím „povzbudili“. Pred polnocou (!!!) zaklopal na dvere prvorodený. Čosi dôležité pozabudol, tak sme si urobili pyžamovú párty. Vyprevádzali sme ho smiechom.
O tri minúty nakukol do dverí Šimon. S kakaukom. „Maminka, nezabudla si, že…?“ Peľasť našej postele má v sebe asi magnet, nechcelo sa mu odísť. Tá atmosféra radosti, prijatia, blízkosti, dôvernosti… Ako dlho sme na ňu čakali? „Pošli, prosím, Mikiho,“ vyprevádzame ho nakoniec so smiechom.
Prišiel. To isté vyhriate miesto, aké sme milovali ako deti a aké milovali aj oni ešte pred pár rokmi. Kým neprišla puberta. „Ako to teda máš vymyslené zajtra?“ Vlastne to ani vymyslené nemal. Smiech. Prečo nás noc zbavuje všetkých nánosov dôležitosti, poučovania, „zvrchovanosti“? Ako je možné, že senzory urážlivosti a nedotklivosti sú vypnuté?
Debata až do špiku kostí, taká fajn. Ako keď pred tými siedmimi rokmi sedeli natlačení všetci pri nás na mega pohovke a nechceli ani jesť. „Spať sa ti nechce?“ Je už hlboká noc, keď opúšťa manželskú posteľ.
Nádej prichádza potichu
Celé roky som sa modlila, aby prišlo späť to, čo sa stratilo v čase dospievania. Celé roky som v to verila.
„Pamätáš, ako sme kedysi robili ráno v manželskej posteli obložený chlieb?“ Otáčam sa k drahému, keď konečne všetko stíchlo a zhaslo. On naspodku, chlieb. Ja na ňom, maslo.
A potom deti podľa veku: saláma, syr, vajíčko, kapia, uhorka, chren. Keď navrch skočil Jon ako koliesko olivy, chlieb naspodku zavzdychal a obloha sa so smiechom rozsypala.
„Dnes večer to bolo také isté. Aj bez poriadku vo vrstvách.“
Ešte dlho sme sa v posteli smiali sami dvaja. Všetko sa vracia. Všetko má nádej. Blízkosť existuje. Je tu. Dotýkali sme sa jej. Naše deti sa nás nevzdali.
Dlho som nevedela zaspať. Ako každá mama, ktorej intuícia, pevnejšia ako letecká oceľ, sa naplní.
Bude to lepšie, ako sme si mysleli.
