Ocitnúť sa na niektorých zoznamoch znamená splnenie životného sna. Sem patrí napríklad listina laureátov Nobelových cien, súpiska základnej zostavy na majstrovstvá sveta vo futbale či zoznam nositeľov žltého trička na cyklistických pretekoch Tour de France. Aby ste sa dostali až sem, musíte podať skutočne vrcholové výkony v nejakej pozitívnej a verejnosťou oceňovanej aktivite.
Medzi množstvom iných zoznamov sú aj také, na ktorých sa ocitnete preto, že si niekto všimne vaše aktivity a zverejní ich. Po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 k nim patrili napríklad zoznamy ľudí, ktorí podpísali Chartu 77, ale aj zoznamy novinárov spolupracujúcich so Štátnou bezpečnosťou, komunistickou tajnou políciou, ktorá sledovala a prenasledovala odporcov režimu. Bolo to zaujímavé čítanie, ktoré vysvetľovalo veľa z ponovembrového vývoja.
V jednom zozname novinárov, údajne poberajúcich peniaze zo Západu, ktorý v polovici 90. rokov v straníckom denníku zverejnil jeden z poslancov v tom čase vládneho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), sme sa ocitli spolu s kolegom z denníka SME. Išlo o obdobie, keď na Slovensku vládol Vladimír Mečiar (HZDS). Keď sme zašli do nemenovanej banky po doláre na našich účtoch, neboli tam. Ani doláre, ani účty.
Temné zoznamy
Niektoré zoznamy v slovenských dejinách zohrávali významnú rolu. Boli na nich napríklad uhorskí katolícki i protestantskí hodnostári a šľachtici zapojení do neskôr kruto potlačeného Vešeléniho sprisahania v 17. storočí (pokus časti uhorskej a chorvátskej aristokracie obmedziť alebo zvrhnúť habsburskú moc v Uhorsku po nevýhodnom mieri s Osmanmi vo Vašvári v roku 1664).
Najtemnejšiu stránku slovenských dejín symbolizujú zoznamy deportovaných Židov počas druhej svetovej vojny, súpisy arizovaného majetku či zoznamy rôznych tzv. nepriateľov ľudu vo vtedajšom Československu po komunistickom puči vo februári 1948.
Peter Getting v knihe Studne mútne zobrazil príbehy mnohých spisovateľov kolaborujúcich s fašistickým režimom v rokoch 1939 – 1945. V nedávno vydanej knihe Spisovatelia za mrežami zaznamenal Ján Bábik osudy slovenských autorov odsúdených v politických procesoch v 50. rokoch 20. storočia. Niektoré mená nájdete v oboch publikáciách.
Zoznamy osôb po vzniku samostatného Slovenska už nemali takú zničujúcu relevanciu ako počas druhej svetovej vojny či počas povojnového stalinizmu, dokázali však mimoriadne znepríjemniť život osobám, ktoré sa na týchto zoznamoch nachádzali. Väčšinou išlo o mená ľudí, vnímaných za mečiarovských vlád ako protislovenských, ktorí akože „poškodzovali dobré meno Slovenska v zahraničí“ (išlo prevažne o opozičných politikov alebo kritických novinárov a novinárky).
„Zradcovia a kolaboranti“
Najextrémnejším príkladom „zoznamov“ v posledných rokoch boli bilbordy strany Smer-SD, ktoré po prijatí obrannej zmluvy medzi Slovenskom a USA rozmiestnili aj s fotografiami poslancov, ktorí za zmluvu hlasovali, a prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá ju podpísala, po celom Slovensku
Bilbord s nápisom Zradili Slovensko! Pozvali armádu USA na Slovensko s fotografiou prezidentky umiestnili len niekoľko sto metrov od jej bydliska v Pezinku. Podobne tak urobili aj v prípadoch niektorých poslancov, napríklad Miroslava Žiaka (SaS) či Andreja Stančíka (OĽaNO).
Poslanec Smeru Ľuboš Blaha zverejnil na internete tváre poslancov aj s názvami obcí a miest, odkiaľ pochádzajú. Poslanca Jána Benčíka (Za ľudí) v jeho bytovke atakovala skupina odporcov zmluvy. Symptomatické pre slovenskú politiku však je, že po víťazstve Smeru vo voľbách v roku 2023 spomínanú „zradcovskú“ obrannú zmluvu s USA strana Roberta Fica nevypovedala a o jej účinkoch mlčí.
Hlasy agresora
Aj v tomto kontexte vyvolala veľký rozruch najmä v radoch tzv. dezinfoscény a podporovateľov ruskej propagandy agresie voči Ukrajine anonymná webová stránka hlasyagresora.eu, ktorá obsahuje zoznam a krátku charakteristiku vyše stovky ľudí. Podľa portálu ide o „register osôb napojených na štruktúry Ruskej federácie, alebo šíriacich jej propagandu“.
Pre predstavu, Robert Fico (Smer-SD) je na tomto zozname uvedený ako „slovenský premiér presadzujúci politické zbližovanie s Ruskou federáciou napriek ruskej agresii voči Ukrajine, vrátane osobných stretnutí s Vladimirom Putinom a odporu voči vojenskej podpore Ukrajiny“. Andrej Danko je podľa portálu „predseda SNS s dlhodobo verejne deklarovanou proruskou orientáciou, opakovanými kontaktmi na predstaviteľov Ruskej federácie a politickou podporou obnovovania vzťahov s Moskvou“.
V podstate sú to informačné texty koncentrované na postoje k Ruskej federácii a vcelku výstižné. Zrejme by ani Robert Fico, ani Andrej Danko nenapádali tieto texty ako nepravdivé či dokonca žalovateľné.
Ako reagovať?
V každom prípade stojí za úvahu, či tento zoznam, nielen politikov, je ešte adekvátnou reakciou na proruské naratívy a aktivity časti slovenských politikov a osobností s prokremeľskou afiliáciou. Autor si dovolí pochybovať, lebo takéto zoznamy nikdy neviedli ku konsenzuálnemu riešeniu. No v čase, keď jedna časť spoločnosti vedie krajinu k autokratickému režimu, je diskusia o efektívnych spôsoboch obrany určite namieste. Napokon, aj 650-tisíc občanov v referende bolo jednou verziou prejavu nesúhlasu so súčasnou orientáciou Slovenska.
Dianie okolo portálu hlasyagresora.eu však vcelku nečakane obnažilo iný závažný problém. Zoznam proruských osobností je štruktúrovaný podľa priezviska a podľa filtra Všetci – Sociálne siete – Politicky aktívni – Politicky neaktívni – Politickí influenceri.
Nájdete v ňom nielen politikov, ale napríklad aj Jozefa Banáša, Oskara Rózsu, Filipa Sulíka či Daniela Bombica.
Text venovaný Danielovi B. – „politický influencer, proruský aktér slovenskej dezinformačnej scény. Vo svojich príspevkoch na sociálnych sieťach (najmä na Telegrame) pravidelne preberá, šíri a legitimizuje naratívy ruskej štátnej propagandy, pričom spochybňuje pomoc Ukrajine a obhajuje politiku Kremľa“ – by zrejme niektoré obete jeho výpadov a urážok vnímali ako veľmi zhovievavý či milosrdný.
Avšak až reakcia Daniela B., ktorý obvinil z vytvorenia tohto portálu Helenu Hudáčekovú, občiansku aktivistku a ambasádorku pre 108. brigádu teritoriálnej obrany Ozbrojených síl Ukrajiny, vytvorila z diskusie o portáli hlasyagresora.eu povšimnutiahodnú udalosť a vyvolala na sociálnych sieťach vášnivú diskusiu.
Kosa na kameň
Portál Téma.21 pred niekoľkými dňami uverejnil rozhovor s Hudáčekovou o jej pomoci ukrajinským vojakom a civilným obyvateľom, ktorú im dopravila viackrát osobne na front.
V tomto konflikte s Danielom B. o portáli hlasyagresora.eu si Hudáčeková aj pod vplyvom osobných či frontových zážitkov vôbec nekladie obrúsok pred ústa a ich komunikáciu možno stručne charakterizovať, že narazila kosa na kameň.
Hudáčeková navyše vniesla do debaty tému obrany žien pred agresormi. Jej výrok „Nebudem jedna zo žien, ktorým strpčuješ život…, ja budem totiž posledná z nich!“ preniesol debatu o tomto zozname na úplne iné ihrisko.
Iste sa nájdu názory, že Daniel B. dostal spätnú reakciu, akou sa doteraz prezentoval on sám. Novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová o tom vie dosť a škandalózny rozsudok krajského súdu v jej spore s Danielom B. vyvoláva otázku, ako sa má brániť jednotlivec, tobôž žena, v konflikte s agresorom, ak ju neobráni štát.
Kde je rubikon?
Podobne škandalózne ako spomínaný krajský senát nedávno postupovala polícia a prokuratúra v prípade vraždy učiteľky z Gelnice. Generálny prokurátor Maroš Žilinka povedal, že prokurátori pri prípade domáceho násilia vážne zlyhali. Takýto postup sa podľa neho nedá tolerovať. Košická krajská prokuratúra má zabezpečiť, aby sa podobné chyby neopakovali, a vyvodiť zodpovednosť voči prokurátorom zo Spišskej Novej Vsi.
Učiteľke to život nevráti, ale zlyhania polície, prokuratúry a zľahčovanie situácie ministrami vnútra a spravodlivosti vracajú do diskusie otázku, ako sa má jednotlivec brániť, ak ho neochráni štát a koaliční poslanci sa odmietajú tejto problematike venovať. A že ide zrejme o systémové zlyhanie štátu pri riešení domáceho násilia, sa už zdá ako nepochybné.
Hudáčeková, podobne nešťastne ako nedávno prezident Zelenskyj vo vzťahu k bývalému maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, naznačila možnosť reakcie ukrajinských vojakov na jej obranu, ak by si to situácia vyžadovala. Čo je zrejme rubikon, ktorý nechce prekročiť nikto, Daniela B. nevynímajúc. V demokratickej debate je to nebezpečná hranica: politický či verejný spor sa nesmie meniť na náznaky fyzického zastrašovania.
A tu sa opäť dostávame na tenký ľad. Už viackrát som spomínal úplne oprávnenú otázku, kde sú hranice obrany jednotlivca, ak zlyháva štát. Zuzana Kovačič Hanzelová sa pýta, čo sa musí stať, aby sa šikana a agresivita Daniela B. stali trestným činom? Iná otázka, predkladaná opozičnými poslankyňami, znie, koľko obetí domáceho násilia je už dosť na to, aby štát tento problém riešil systémovo.
