Čím sú ľudia starší, tým viac s nostalgiou spomínajú na komunistický režim a jeho centrálne plánovanú ekonomiku. Podľatohtoročného prieskumu agentúry Focussi až tretina Slovákov myslí, že by sa nám žilo lepšie, ak by komunistický režim pokračoval. O niečo viac, 41 percent opýtaných verí, že lepšie sa žije v demokracii.
Za bývalým režimom smúti až 55 percent voličov vládneho Smeru. Spomedzi mladých do 24 rokov by komunizmus uprednostnilo len sedem percent. Pritom sú to ľudia, ktorí socializmus nezažili a poznajú ho len z počutia.
Mlieko za dve koruny, liter benzínu za štyri a družstevné byty zadarmo. Pri takýchto benefitoch to naozaj vyzerá veľmi blahobytne. Zabúda sa pritom na druhú stranu mince – bolo to za cenu, že podniky nevytvárali takmer žiadny zisk a nemali peniaze na investície a rozvoj. Socialistická ekonomika preto zaostávala a rozdiel v životnej úrovni medzi demokratickým Západom a komunistickým Východom sa stále prehlboval. A tiež sa zabúda na to, že tovary dlhodobej spotreby boli veľmi drahé – napríklad práčka stála okolo 6 000 Kčs a televízor aj vyše desaťtisíc – bolo teda treba na ne odložiť dva až tri mesačné platy a často čakať mesiace v poradovníkoch. Mnoho výrobkov si ľudia jednoducho kúpiť nemohli. Preto sa socialistická ekonomika označuje za nedostatkovú.
Mýty a fakty
Pozrime sa na život pred revolúciou a v súčasnosti cez fakty – porovnajme, koľko stáli predmety bežnej potreby vtedy a dnes v pomere k platom. Ani toto porovnanie však nie je úplne ideálne, ale lepšie nie je. Počas socializmu sa totiž mnohé spotrebné tovary ani nedali kúpiť alebo sa na ne dlho čakalo v obrovských radoch. Na nové osobné auto napríklad niekoľko rokov. Rady bolo treba vystáť na toaletný papier, dámske vložky, mandarínky, banány, kvalitnejšie mäso alebo tenisky či džínsy. Lebo ich nebolo dostatok.
V roku 1989 boli v Československu platy na priemernej úrovni 3 100 korún československých (Kčs), priemerný dôchodok dosiahol 1 300 Kčs. Dôležitý však je, ako sme spomínali vyššie, prepočet, koľko tovarov a služieb sa za to vtedy dalo kúpiť – teda tzv. reálna mzda.
Tá po revolúcii prudko klesla pre devalváciu československej koruny a vyššiu infláciu, vyvolanú nevyhnutným opatrením – zrušením regulácie cien. Takže najmä v roku 1991 veľa výrobkov prudko zdraželo. V tom roku bola reálna mzdapodľa analýzy Poštovej bankyaž o 30 percent nižšia ako dva roky predtým. Na Slovensku sa dostala nad predrevolučnú úroveň až v roku 2007, v Česku o niečo skôr.
V roku 2010 boli slovenské priemerné reálne mzdy o 10 percent vyššie ako v roku 1989, prezrádza analýza. Ako analytička Wood & Company Eva Sadovskápovedala pred rokom denníku Pravda,reálne mzdy boli v roku 2024 o približne 35 až 40 percent vyššie ako v roku 1989.
V čase socializmu boli výrazne nižšie najmä náklady na bývanie. V pridelenom štátnom byte, ale aj v súkromnom dome to bolo 200 – 300 Kčs za mesiac (teda 6 až 10 percent platu), lacnejšie boli aj energie. Zhruba rovnako v pomere k príjmom vychádzali aj potraviny a základné služby, hoci napríklad jedlo v reštauráciách je teraz lacnejšie ako vtedy. Z potravín bolo reálne lacnejšie len mlieko a niektoré mliečne výrobky.
Na druhej strane boli drahé a nedostatkové elektrospotrebiče, najmä tie dovážané, ale aj módne oblečenie či obuv. Najhoršie bolo, že ich nebolo dostať okamžite ako dnes a bolo treba na ne mesiace čakať, prípadne si ich zohnať po známosti alebo za úplatok. Dovoz zo Západu, ako napríklad značkové džínsy, magnetofóny, kožené bundy alebo digitálne hodinky, bol iba pre vyvolených, ktorí mali špeciálne tuzexové poukážky – takzvané bony.
Vtedy a dnes
Dnes sa na Slovensku zarába v priemere mesačne vyše 1 600 eur v hrubom, v Českej republike je to okolo 50-tisíc korún (zhruba 2 000 eur). Ak si chcela rodina napríklad za socializmu kúpiť za mesiac 20 chlebov, vyšlo ju to asi na 3,3 percenta vtedajšieho mesačného príjmu. Dnes stojí v oboch krajinách chlieb zhruba 1,5 eura, mesačne teda 30 eur. Na Slovensku sú to teraz takmer 3 percentá dnešného príjmu, v Česku o niečo menej – 2,4 percenta. Vidieť teda, že chlieb je teraz oproti socializmu cenovo o málo dostupnejší, záleží však aj na druhu. V ponuke je pritom oveľa viac druhov chleba ako za socializmu.
Nielen chlebom je však človek živý. Pri mäse je rozdiel oveľa výraznejší. Za 10 kíl bravčového, ktoré si na mesiac doprial, musel socialistický človek zaplatiť až desať percent svojho mesačného príjmu. V súčasnosti si to, naopak, môžeme dovoliť lacnejšie – vyjde to na štyri až päť percent, mäso je teda dvakrát cenovo dostupnejšie. Za socializmu boli, naopak, dostupnejšie zemiaky.
Ak motorista za mesiac kúpil 50 litrov benzínu, ktorý vtedy stál okolo 8 až 9 Kčs, vyšlo ho to na 12,5 percenta priemernej mzdy, takže jazdenie nevychádzalo lacno. Do Československa prúdila ropa z Ruska na výmenu za naše priemyselné a potravinárske výrobky, najmä obuv, stroje alebo mäso. Napriek tvrdeniam, že bola ropa vtedy lacná, stojí dnes rovnaké natankovanie v oboch krajinách zhruba 75 eur, čo je však len 7 percent platu na Slovensku a 6 percent v Česku.
Viac si človek môže dovoliť aj v reštaurácii, kde v roku 1989 vyšlo obedové menu na zhruba 45 Kčs, pri 20 obedoch mesačne to bola štvrtina platu. Dnes je to 160 až 180 eur mesačne, teda okolo 15 percent z platu.
Ešte výraznejšie to cítiť pri tovare dlhodobej spotreby, napríklad pri práčke. Klasická tatramatka stála za socializmu v prepočte okolo 250 eur, teda dva mesačné platy, dnes vyjde lacná práčka na 350 až 400 eur, čo je zhruba tretina priemerného mesačného príjmu, podobne je to pri televízore alebo chladničke.
Horšie je to s bývaním. Ide o jednu z mála kategórií, pri ktorých sa kúpyschopnosť oproti socializmu citeľne zhoršila. Prenájom 1-izbového bytu vyšiel za socializmu na zhruba 400 až 500 Kčs, dnes vyjde na 550 eur v Bratislave a 650 eur v Prahe. V oboch krajinách je to viac ako polovica priemernej mzdy. Za socializmu to bolo iba asi 13 percent priemerného platu.
Kto koho predbehol
Zaujímavé je aj porovnanie s okolitými a s vyspelými krajinami. Poľsko bolo napríklad oproti Československu oveľa chudobnejšie a priemerná mzda vychádzala v roku 1989 len na 40 eur, v Maďarsku okolo 80 eur. V Poľsku však boli aj nižšie ceny potravín a oblečenia, aj keď ich bol často nedostatok.
V súčasnosti je však poľská priemerná čistá mzda už vyššia nielen oproti Slovensku, ale aj Česku – na úrovni 1 450 eur, pričom ceny sú často nižšie najmä v prípade benzínu, prenájmov alebo spotrebnej elektroniky. Maďarsko sa platovo pohybuje medzi Českom a Slovenskom, ceny prenájmov sú tam však o niečo nižšie.
V Rakúsku a Nemecku sa dnes priemerná mzda pohybuje okolo 3 000 eur. Väčšina tovarov a služieb tam bola pred rokom 1989 pre ľudí cenovo výrazne dostupnejšia a je to tak aj teraz. Podobná dostupnosť ako v Česku a na Slovensku je iba v prípade mäsa.
Výrazne dostupnejšie však stále vychádza bývanie. V Rakúsku stojí mesačné nájomné 30 percent a v Nemecku necelých 40 percent priemerného čistého príjmu, pričom hovoríme o hlavných mestách. Podobné je to aj v Maďarsku a Poľsku, bývanie v porovnávaných krajinách je teda dostupnejšie ako v Bratislave a Prahe, kde je to nad 50 percent priemerného čistého príjmu. Nie je to však, samozrejme, kľúčové kritérium, keďže na rozdiel od Nemecka či Rakúska v bývalom Československu vyše 80 percent ľudí býva vo vlastných nehnuteľnostiach a nájom nepotrebujú.
Propaganda a realita
Vychvaľovanie života za socializmu má pôvod ešte v 50. rokoch minulého storočia, keď komunistická propaganda občanov presviedčala, že vďaka budovaniu socializmu ich životná úroveň rastie. Naopak, ekonomická situácia najmä strednej vrstvy sa zhoršila po znárodnení a krutej menovej reforme v roku 1953, ktorou komunisti obrali občanov o úspory vo výške 4 miliárd Kčs,ako uvádza štúdia Konzervatívneho inštitútu.V prepočte na priemerný plat by to bolo dnešných 5 miliárd eur. Dôvodom bolo, že režim počas studenej vojny potreboval získať peniaze na zbrojenie.
Aj v 70. a 80. rokoch minulého storočia však veľa občanov uverilo tvrdeniam, že v socializme sa ľuďom žije lepšie ako v kapitalizme, kde mnohí nezamestnaní údajne spávali pod mostami. Najmä keď ako huby po daždi rástli vo východnom bloku obrovské betónové sídliská. O opaku sa presvedčilo len zopár šťastlivcov, ktorí sa na Západ dostali. Ostatní sa uspokojili s prísľubom práce až do dôchodku, lacných potravín a rekreácií. Pre režim to bolo dôležité, aby sa zabránilo nepokojom a masovým útekom na Západ.
Ako napokon vyplýva z porovnania, dokonca ani tie potraviny a benzín neboli až také lacné, skutočne výhodnejšie bolo len bývanie a energie. Práve náročný prístup k vlastnému bývaniu najmä v mestách a vysoké nájomné, ktoré postihuje predovšetkým mladých ľudí, sú dôvodmi, prečo je veľa ľudí stále presvedčených, že „za socializmu sa žilo lepšie“.
Preto je veľkou výzvou pre vrcholových i komunálnych politikov, aby to zmenili. Schémy nájomného bývania, dotácie na obnovu starých domov a ľahší prístup k pozemkom a sieťam na vidieku sú vyšliapanou cestou, ktorou pred nami prešli krajiny západnej Európy. Ak bývanie prestane byť pre politikov biznisom a stane sa službou občanom, spomienkový socialistický optimizmus postupne odíde do minulosti.
