Štíhla blondínka z Prahy poprosí v úvode rozhovoru o anonymitu. Nazveme ju Nora, aby sa cítila bezpečne. Je trochu nervózna, ale napriek tomu ochotná hovoriť o svojej závislosti. O tom, ako alkohol zasiahol do jej života. Prečo pila a čo ju viedlo k tomu, aby s pitím skoncovala.
Vyrastali ste na prelome milénia, v 90. rokoch sa pilo pomerne veľa. Vtedy ste začali piť aj vy.
Áno, dať si niečo bolo normálne. Vždy som mala rada alkohol, pila som ho veľa. Začala som v sedemnástke, pokračovala na vysokej škole a prestala som, až keď som otehotnela. Aj to len na nejaký čas, kým som dojčila. Keď malo dieťa rok, zasa som začala.
K alkoholu ste sa teda vrátili?
Iste a opakovalo sa to. Mám tri deti a každé tehotenstvo som len čakala, kedy už budem môcť zasa začať „chľastať“. Pila som však už viac. Celkovo som s prestávkami pila 18 rokov, skoro každý večer padol liter vína.
Vaše deti boli v tom čase ešte malé. Vládali ste sa o ne starať?
Nikdy som nebola opitá. Mala som v sebe stopku, kedy prestať, aby som nezanedbala deti.
Prečo ste pili?
Alkohol bol mojím jediným koníčkom, ktorý mi zostal aj s troma malými deťmi.
Ako to myslíte? Nemali ste predtým koníčky?
Práveže som mala. A nielen to, mala som dobrú prácu v oblasti vedy, cestovala som, športovala. Mala som z toho radosť. Potom som to nechala tak.
Človek sa nevzdá svojich záľub len tak.
Nemala som na to jednoducho silu. Manžel sa vrátil z práce, išiel oddychovať, nič neriešil. Zastával názor tradičného rozdelenia úloh. On zarába a ja mám na starosti domácnosť a deti. Aj v noci som vždy vstávala k deťom len ja. Keď som chcela na chvíľu odísť z toho stereotypu, doma nastal „výbuch“. Nepáčilo sa mu to. Po čase som to už vzdala a prestala kamkoľvek chodiť. Jediné, čo sa dalo robiť, bolo večer uspať deti a nalievať si. A buď úplne vypnúť pri knihe, alebo do tretej rána upratovať, variť a žehliť.
A čo cestovanie?
Myslíte s deťmi? Vylúčené. Samozrejme, že sa to dá, ale musíte mať doma podporu a byť na to dvaja. To u nás nebolo.
Tajili ste pitie pred manželom?
Nie, netajila. Vedel to. On pil tiež veľa. Kým sme nemali deti, pili sme spolu niekoľkokrát do týždňa. To sa mu na mne páčilo – že viem piť a zabávať sa. Keď sme mali neskôr deti, on v pití pokračoval a moje pitie mu začalo prekážať. Veď som matka, to nesmiem!
Pila som večer, on už spal. Niekedy som maskovala množstvo, aby nebolo vidieť, že som toho toľko vypila. Vždy som pila sama. Túžila som po uvoľnení. S alkoholom opadli všetky úzkosti a trápenia. Mala som dobrú náladu. Aj to upratovanie a varenie už potom bolo zábavou. Nedokázala som sa vzdať tej večernej úľavy. Cítila som sa, akoby som ušla z Afganistanu do nejakej slobodnej krajiny.
Mali ste pocit osamelosti?
To nie, mala som veľa priateľov. Ale najlepšie mi bolo, keď som bola večer doma, pila som a čítala si. Po celom dni som nemala silu niekam ísť. Aj keby som išla, bol by doma problém. Osamelá som bola len vo vzťahu.
Keď ste si večer vypili, zrejme vás čakal ťažký nasledujúci deň.
Cítila som sa, akoby som spala dve hodiny. Bola som strašne unavená. Cez deň som rozchodila únavu a večer si dala víno. A mala som pocit, že mám zasa kopec energie. A to sa opakovalo.
Nemali ste výčitky kvôli deťom?
Nie, nemala. Správala som sa k nim pekne. Ani neviem, kde som brala energiu na výchovu či starostlivosť. Nikdy som nedovolila, aby sa im ubližovalo. Len som napríklad nemala pri nich dosť trpezlivosti, ale inak sa celý môj život točil okolo nich. Boli pre mňa takým malým ostrovčekom potešenia.
Ako dlho ste vládali takto žiť?
Mohlo to ísť takto donekonečna, lenže človek nemladne. Okolo štyridsiatky som už bola veľmi vyčerpaná a moje telo začalo pociťovať dôsledky pitia alkoholu. Hromadil sa mi brušný tuk, mala som vysoký tlak, cholesterol, žalúdočné problémy, vyčerpaný organizmus. Ako mi pribúdali zdravotné problémy, došlo mi, že sa tým zabíjam. Že ma môžu moje deti stratiť. Tak som sa rozhodla prestať.
Podarilo sa to?
Nie, nešlo to. Vydržala som vždy dva-tri dni. Vtedy som si uvedomila, že som závislá od alkoholu. Začal ma desiť vysoký tlak. Bývalo mi zle, točila sa mi hlava. Začala som sa báť, že dostanem porážku. Že jedného dňa odpadnem a budem mŕtva. A moje deti ostanú bez mamy.
Niektorí ľudia vyhľadajú v tomto bode odbornú pomoc. Boli ste na liečení?
Nebola som. Tento rok som sa rozhodla na Silvestra nepiť. Veľmi som sa bála, že mi bude zle a keď príde po mňa záchranka, ucítia ten alkohol a budú ma považovať za alkoholičku. Alebo mi ani nebudú chcieť pomôcť. Tak som odsunula víno na ďalší deň, potom na ďalší a ďalší.
Vydržali ste nepiť mesiac a potom sa to zlomilo.
Áno. Prišiel február a povedala som si, že keď som vydržala mesiac, vydržím aj ďalší. A keď nie, tak nie. Ale dala som to. Bola som nadšená, že mi to ide. Aj keď som myslela na víno každý deň a dostávala sa do úzkostí, vydržala som to. Potom som dostala antidepresíva, s ktorými sa nemôže piť alkohol. Povedala som si, že neklesnem na dno a nebudem kombinovať lieky s alkoholom. Zvládla som to.
Teraz mi už alkohol vôbec nechýba. Viem však, že sa naň nemôžem tešiť tak, ako to bývalo, keď som prestala dojčiť. Hneď by som v tom bola späť. Tak sa už naň neteším, mám iné veci.
Ako sa zmenil váš život a v čom dnes nachádzate radosť a posilu?
S manželom nie sme spolu dva roky. Tretí rok pracujem, cvičím jogu, prihlásila som sa na ročný online kurz. Teda relaxujem a realizujem sa. Hľadám iné cesty, ako si robiť radosť a mať svoj ostrov slobody.
