Piatkovú noc a skoré sobotné ráno som spolu s ďalšími komentátormi a zahraničnopolitickými expertmi trávil v televíznom štúdiu. Sledovali sme dianie na vojenskej základni Elmendorf-Richardson v americkom meste Anchorage na Aljaške a komentovali ho pre divákov jednej súkromnej slovenskej spravodajskej televízie.
Bolo to dosť zložité, lebo ostro sledovaný samit lídrov dvoch veľmocí – nevyspytateľného amerického prezidenta Donalda Trumpa a jeho autokratického partnera Vladimira Putina spoza Beringovho prielivu – bol ako tekutá mozaika.
Neboli jasné mnohé základné parametre, ako to pri podobných schôdzkach býva. Napríklad zloženie delegácií, formát a obsah rokovaní či spôsob informovania verejnosti o výsledkoch stretnutia. Navyše pred príchodom na Aljašku odznelo od hostiteľa Trumpa viacero sebaistých a jednoznačných vyjadrení, ktoré naznačovali, že v mene ukončenia vyše trojročnej ruskej okupácie a nezmyselného zabíjania na Ukrajine je pripravený použiť aj nátlakové prvky.
To, čo sme však napokon mali možnosť sledovať na letisku v Anchorage, bolo prekvapujúce a nečakané: zvítanie sa na červenom koberci, priateľské potľapkávanie a stisky rúk, fotografovanie sa v scenérii najmodernejších bojových lietadiel a napokon spoločný odchod oboch prezidentov v americkej prezidentskej limuzíne.
„Presadzovanie mieru“
Po skoro trojhodinovom rokovaní prišli pred novinárov obaja prezidenti. Prekvapivo ako prvý vystúpil uvoľnený a spokojný Vladimir Putin s napísaným príhovorom. Trump hovoril z hlavy, oveľa kratšie a menej štruktúrovane. Celé to trvalo asi desať minút, potom obaja odkráčali. Novinárom nedali šancu položiť jedinú otázku.
Riešenie, ktoré očakával svet, teda ako to bude s vojnou na Ukrajine, však zostalo visieť vo vzduchu. Rovnako ako téma samitu, ktorú hlásal aj nápis (Pursuing Peace – Presadzovanie mieru) v miestnosti, kde bola tlačová konferencia. Prevážila vata o historických väzbách, o nadviazaní a perspektívach dialógu medzi dvoma lídrami a mocnosťami atď. Zvlášť cynicky vyznela Putinova starosť o ukrajinský národ a apel na návrat k hľadaniu koreňov špeciálnej vojenskej operácie, čo Trump ponechal bez komentára.
Obaja najvyšší predstavitelia sa následne pobrali do svojich prezidentských špeciálov a bolo po samite. Zostala obava, či má Trump vôbec premyslené nejaké riešenie, ako primäť Putina k ukončeniu dobyvačnej vojny na Ukrajine a zastaviť jeho ďalšiu expanziu.
Mobilizácia
Výsledky aljašského stretnutia vyvolali u európskych lídrov už počas víkendu doslova stav mobilizácie. Spustila sa neobyčajná vlna reakcií, vyjadrení, postojov, telefonátov a ráznych rozhodnutí s cieľom hľadať spoločné riešenie.
„Budeme naďalej posilňovať sankcie a širšie ekonomické opatrenia s cieľom vyvíjať tlak na ruskú vojnovú ekonomiku, kým nenastane spravodlivý a trvalý mier,“ zaznelo vo vyhlásení, ktoré okrem iných podpísali predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, francúzsky prezident Emmanuel Macron, nemecký kancelár Friedrich Merz či britský premiér Keir Starmer.
Starmer s Macronom zároveň uviedli, že vítajú ochotu Spojených štátov prispieť k bezpečnostným zárukám pre Ukrajinu napadnutú Ruskom v rámci budúcej mierovej dohody. Starmer vidí v postoji USA dôležitý posun, Macron zas varuje pred zlým návykom Ruska nedodržiavať svoje vlastné záväzky.
Samit za samitom
Ani po ostatných snahách o nastolenie mieru na Ukrajine však stále nie je vidieť svetlo na konci tunela. Ako kedysi spieval Karel Kryl, „tato noc nebude krátká“. Neoimperiálne Putinovo Rusko dostalo na Aljaške povzbudenie a čas na uskutočňovanie svojich dobyvačných predstáv a nie stopku, ako sa očakávalo. Ruské rakety a iránske drony tak ďalej zabíjajú civilistov a devastujú Ukrajinu a ruská diplomacia obhajuje neobhájiteľné.
Výsledkom americko-ruského samitu je len to, že hneď po ňom prichádza ďalší. Dnes sa v Bielom dome stretne s Donaldom Trumpom ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj a európski lídri – francúzsky prezident Emmanuel Macron, nemecký kancelár Friedrich Merz, talianska premiérka Giorgia Meloniová, britský premiér Keir Starmer, prezident Fínska Alexander Stubb, predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a šéf NATO Mark Rutte.
Má ísť o ďalší krok k tomu, aby sa dosiahlo prímerie a začali sa rokovania smerujúce k ukončeniu vojny na Ukrajine. Formát zostáva opäť otvorený.
Svet bude znova s napätím očakávať, ako táto schôdzka spojencov dopadne. V hre je totiž nielen osud statočne sa brániacej Ukrajiny, ale aj euro-atlantické vzťahy a bezpečnostný poriadok v Európe a vo svete.
Na čo sa máme pripraviť
V týchto zlomových časoch bude preto okrem odvahy a schopnosti Ukrajincov odolávať ruským okupantom záležať aj na odhodlaní a jednote USA a Európy pri zastavení imperialistických chúťok Putinovho Ruska.
Národom bývalého východného bloku by to malo byť samozrejmé. Prakticky každý z nich má negatívnu skúsenosť s ruskou agresiou. Na Slovensku a v Česku si tento štvrtok pripomenieme jednu z nich – smutné výročie invázie z 21. augusta 1968, keď vtedajšie Československo prepadli vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy riadené Kremľom, aby u nás tankami a lietadlami zadusili pokusy o zavádzanie slobody a demokracie.
Michael Kocáb a generál vo výslužbe Svetozár Naďovič nám zrejme opäť pripomenú, že vyprevadenie sovietskych okupačných vojsk naspäť domov po Nežnej revolúcii v roku 1989 nebolo ani zďaleka také jednoduché a samozrejmé, ako by sa mohlo zdať.
Mali by sme preto veľmi starostlivo sledovať, ako si politickí lídri v Česku a na Slovensku pripomenú toto výročie a ako ho dajú do kontextu s dnešným správaním sa Ruska, ktorého minister zahraničia pricestoval na Aljašku v mikine s nápisom CCCP (ZSSR – Zväz sovietskych socialistických republík) – skratkou štátu, ktorý bol v minulom storočí stelesnením niekoľko desaťročí trvajúcej komunistickej totality, neslobody, potláčania ľudských práv, politických procesov a ekonomického a spoločenského úpadku.
