Dovládnutie súčasnej koalície do riadnych parlamentných volieb v roku 2027 je stále málo pravdepodobné. To mínové pole pred slovenskou spoločnosťou nemožno nevidieť. Koaličná kríza sa začala vlani v novembri, keď dve skupiny poslancov začali bojkotovať hlasovanie v NR SR.
Traja poslanci okolo Rudolfa Huliaka (SNS) žiadali sľúbené ministerstvo životného prostredia, poslanci okolo Samuela Migaľa (Hlas-SD) zasa zablokovali dva športové zákony a dlhý čas tvrdili, že im ide o hodnoty a demokratizáciu vnútrostraníckych pomerov – až kým sa nerozhodli inak.
Parlament v dôsledku poslaneckej vzbury nezasadal fakticky tri mesiace, a keďže predseda SNS Andrej Danko nedokázal skonsolidovať troch „huliakovcov“ a predseda Hlasu-SD Matúš Šutaj Eštok dokonca vyhodil zo strany dvoch protestujúcich poslancov Samuela Migaľa a Radoslava Šalitroša, koalícia stratila väčšinu v NR SR a nebola schopná prijímať zákony.
Napokon zasiahol premiér
Do procesu stabilizácie koaličnej väčšiny sa napokon vložil predseda vlády a Smeru-SD Robert Fico a koaličnú krízu ukončil. „Pre záchranu vládnej koalície som s obrovskou pomocou Roberta Kaliňáka pristúpil k absurdnej politickej operácii, akú som za mojich 33 rokov v politike nielenže nikdy neurobil, ale ani nevidel,“ povedal Robert Fico, ktorý svojich koaličných partnerov vôbec nešetril. Veľkým kladivom v jeho rukách bola hrozba predčasných volieb – a tie nechceli riskovať ani jeho koaliční partneri z Hlasu-SD a SNS, ani spomínaní rebeli, keďže po nich by sa ich politická kariéra zrejme skončila.
Spôsob, akým ukončil vzburu siedmich poslancov premiér Fico, oslabil strany Hlas-SD a SNS, ktoré prišli o dva rezorty. Záštitu nad nimi prevzala práve strana Smer, čím si premiér ešte posilnil dominanciu vo vláde. Obaja noví ministri Rudolf Huliak (šport) aj Samuel Migaľ (investície, eurofondy) sa majú zodpovedať priamo jemu.
Z matematického hľadiska je síce víťazom koaličného konfliktu Fico, ale fakt, že ustúpil rebelom a „odmenil“ ich vedením dvoch rezortov, stavia jeho víťazstvo na tenký ľad – ak boli za blokovanie a vydieranie koalície rebeli odmenení, čo bráni ďalším kritikom ich postup zopakovať? Dá sa však odhadovať, že v takomto prípade by už Fico neváhal presadiť ani predčasné voľby – s výnimkou situácie, keď by mu hrozila zjavná volebná porážka.
„Obnovenie poriadku“
Neštandardné či absurdné riešenie koaličnej krízy nie je jedinou bizarnosťou súčasnej politickej situácie na Slovensku. Skutočnosť, že koalícia tri mesiace neprijímala zákony a venovala sa hlavne personálnym otázkam (voľba predsedu NR SR, obnovenie väčšiny v parlamente…), na jednej strane spôsobila, že vláda neriešila dôležité problémy spoločnosti, na druhej strane však bol pribrzdený aj rozklad právneho štátu, odštartovaný krátko po voľbách novelou Trestného zákona, rozložením Úradu špeciálnej prokuratúry, zánikom Národnej kriminálnej agentúry a odvolaním riaditeľa verejnoprávnej RTVS.
Týmto „obnovením poriadku“ (termín Milana Šimečku, odkazujúci na normalizáciu v 70. rokoch 20. storočia) sa koalícii uvoľnili ruky nielen na riešenie problémov spoločnosti (konsolidácia verejných financií, transakčná daň, clá uvalené na automobilový priemysel, ceny energií, potravín, bytov a pod. a navyše aj epidémia slintačky a krívačky), ale aj na to, aby sa vysporiadala s kritikmi svojho vládnutia.
Krátko po tom, ako koalícia opäť získala väčšinu v NR SR, dala jasne najavo, že proces autoritatívneho ovládnutia krajiny a valcovania oponentov pokračuje. Na rade sú mimovládne organizácie a verejnoprávna televízia, kde obsadenie Rady STVR menami ako Lukáš Machala (pravá ruka ministerky kultúry Šimkovičovej) a David Lindtner (poradca premiéra, naďalej obžalovaný z korupcie a zo zasahovania do nezávislosti súdu) signalizuje, že zvyšky verejnoprávnosti na Slovensku majú pred sebou nanajvýš niekoľko mesiacov života.
Čerešničkou na skysnutej šľahačke je však odsúhlasenie doživotnej renty generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, a to aj v prípade, ak sa vzdá svojej funkcie predčasne. Nemáme síce dôkazy, že koalícia chystá jeho nahradenie ešte v tomto volebnom období ústretovejším nástupcom, ktorý jej pôjde po ruke ešte viac ako Žilinka, ale keby bolo práve toto ich plánom, nekonali by inak. Napokon, len deň po schválení renty sa začali ozývať zo Smeru hlasy, že vhodným kandidátom na budúceho generálneho prokurátora by bol práve David Lindtner.
Vtedy na východe
Všetky tieto signály naznačujú, že Slovensko pomaly opúšťa priestor liberálnodemokratickej Európy a čoraz viac pripomína svojho maďarského suseda. Po formálnej stránke sa udržiava Slovensko v EÚ predovšetkým kvôli finančným benefitom, ktorých sa slovenskí politici dožadujú pri každej vhodnej príležitosti. Svojím nastavením sú však naši koaliční lídri v rovnakej kategórii ako nimi obdivovaní politici typu Orbán, Putin a Trump.
Zjednodušene sa dá povedať, že koaličná kríza bola momentálne zažehnaná – zrejme však nepôjde o trvalý jav. Slovenskú spoločnosť čakajú nielen ekonomické dopady konfliktu medzi USA a EÚ, ale aj ďalšia konsolidácia verejných financií a tá už zrejme nebude taká zhovievavá voči štátu ani občanom. Dá sa teda predpokladať, že napätie v krajine bude rásť, do sporu s vládou sa dostanú ďalšie profesijné a sociálne skupiny, čo bude determinovať aj pomery v koalícii.
Dokonca nemožno vylúčiť ani to, že koketovanie Fica s ruskou kartou narazí aj na odpor niekoľkých koaličných politikov v strane Hlas-SD a možno dá o sebe vedieť aj dvojica Migaľ – Šalitroš. Na voľby v normálnom termíne v roku 2027 by teda stavil asi len málokto.
