Šesťsto očakávaných detí ročne v Českej republike nikdy nepovie prvé „mama“, rovnako ako približne 270 detí na Slovensku. Ženy o ne prišli tesne pred, počas a hneď po pôrode. Zažila to aj mama malej Alžbetky, ktorú sprevádza jedna z organizácií: „Doktor mi oznámil tú najhoršiu možnú správu. Presné slová si nepamätám, ale povedal niečo ako: Je mi to ľúto, nevieme už nič spraviť. Vaša dcérka už nežije. V tom momente som len hľadela okolo seba, akoby som ho nepočula. Postupne mi to dochádzalo, až som spustila veľký plač.“ Tejto aj ďalším mamám trauma pomáhajú zvládnuť sprevádzajúce organizácie. Formujú aj zdravotníkov či rodiny.
Hojivý prístup zdravotníkov
Pôrodníctvo už zachraňuje aj dvestogramové predčasniatka, no nik nezaručí pôrod životaschopného dieťatka. Príčiny perinatálnej straty (straty dieťaťa pred, počas a tesne po pôrode, pozn. red.) sú totiž často nevysvetliteľné a nepredvídateľné, aj keď tehotenstvo prebiehalo bez problémov.
Trauma z takejto straty si vyžaduje osobitný prístup už od zdravotníkov v nemocnici, kde stratu skôr či neskôr skonštatujú – alebo sa ich vinou znásobí. Vníma to aj psychologička Zuzana Straková, ktorá sprevádza ženy so skúsenosťou perinatálnej straty: „Situácia v nemocniciach na Slovensku sa zlepšuje, aj keď ešte stále prichádzajú ženy so sekundárnou traumou. Nie je ich tak veľa, ako pred piatimi rokmi, ale tie, čo zažijú necitlivý prístup zdravotníkov, rozprávajú desivé príbehy.“ Sekundárna trauma znamená pre ženu znovuzážitok traumy, ak sa okolie voči nej správa bez rešpektu, nedostáva dostatok informácií alebo sa necíti bezpečne.
Riaditeľka neziskovej organizácieTananaLucia Kubíny vedie podporný tím pre tieto ženy a jejich rodiny. Mnohé skúsenosti žien hovoria o láskavom a rešpektujúcom prístupe, o podpore pri rozlúčke s dieťatkom, o dostatku dôležitých informácií, o ktoré sa rodičia vedeli oprieť. Stále sa však podľa slov Lucie Kubíny stretávajú so svedectvami o nedostatku informácií a nešetrným zaobchádzaním so ženou a jej rodinou: „Je to určite priestor na zmenu.“
Sprevádzaniu sa trebárs učiť
Veľké rozdiely naprieč zariadeniami v Česku vidí aj miestna organizáciaDítě v srdci: „Tam, kde zdravotníci používajú citlivú komunikáciu, jasné informácie, dávajú rodičom čas a voľbu, hodnotia rodičia skúsenosť oveľa lepšie.“ Aj oni českých zdravotníkov školia: učia ich napríklad zavedeniu jednoduchých rituálov rozlúčenia sa s dieťatkom či dať možnosť pamiatky na dieťatko cez otlačky nožičiek, fotografie alebo odstrihnuté vlásky. Myslia aj napsychohygienu zdravotníkov, aj tých totiž takáto situácia vyčerpá.
Práve spôsob, akým prebehnú prvé hodiny a dni v nemocnici po strate, podľa Adely Hendrychovej z organizácie Dítě v srdci zásadne ovplyvňuje ďalšie prežívanie ženy. Aj preto tak česká, ako aj slovenská podporná organizácia venujú mnoho času nielen osvete naprieč spoločnosťou, ale aj formácii zdravotníkov.
Slovenská Tanana im ponúka zážitkové a informačné vzdelávanie. Cieľom je dať zdravotníkom priestor lepšie pochopiť, čo znamená prechádzať takouto traumou. Hoci distribuujú do nemocníc brožúrky aj spomienkové predmety, kľúčový je však podľa riaditeľky Lucie Kubíny osobný prístup: „To, čo robí tieto predmety ‚liečivými‘, sú ruky, ktoré ich prinášajú – osobnosť človeka, ktorý v situácii straty stojí po boku rodičov.“ Je preto dôležité nezabúdať na investíciu do ľudí v zdravotníctve. Každý jeden človek je totiž tvárou v tvár traume rozhodujúci.
Vďaka práci oboch organizácií rodičia, hlavne žena, neostanú po odchode z nemocnice bez pomoci: v nemocniciach im vedia ponúknuť kontakty a materiály, ktoré im pomôžu situáciu zvládnuť. Školenia podstatne zmenšujú aj neistotu personálu nemocníc v takejto situácii a učia ich rešpektujúcej komunikácii s rodičmi.
Výstup takejto formácie prakticky vidieť nawebovej stránke pôrodnice Brno: vďaka spolupráci s Dítětem v srdci sú všetky potrebné informácie o perinatálnej strate predstavené vhodným slovníkom aj s ponukou konktrétnych pomáhajúcich organizácií.
Nezabudnúť, komunikovať
Vymazať príbeh čakania, nádeje, radosti až nedočkavosti sa nedá. Aj preto obe organizácie ponúkajú pre rodičov po strate spomienkové predmety, ktoré pomáhajú rodičom nezabudnúť. Dítě v srdci aj slovenská Tanana distribuujú do pôrodníc a gynekologických centier memoryboxy, predmety do nich pripravujú dobrovoľníci. Je v nich napríklad ampulka na vlásky, pohľadnica či háčkované hračky, ba aj sviečka.
Pri sprevádzaní po perinatálnej strate sú dôležité nielen samotné ženy, ale aj ich rodiny. Stále totiž zápasíme s neschopnosťou dobre komunikovať tému smrti. Aj preto Dítě v srdci ponúka komunikačné karty: „Prinášajú rodinám a blízkym jazyk, ktorý často chýba. Karty vychádzajú so skúseností rodín, sú v nich jednoduché, zrozumiteľné, jasné a nenásilné formulácie, radia, čo ponúknuť a ako pomôcť.“ Nestane sa tak, že zaznie trebárs zraňujúca veta: „Ste mladí, ešte budete mať deti.“ Vďaka návodu na komunikáciu sa blízki okolo ženy stanú pre ňu skutočnou oporou bez zvyšovania stresu a bolesti.
Výborným počinom je aj možnosť sprevádzania ženy pri návrate do práce, kedy odborníci z organizace Dítě v srdci pomôžu odkomunikovať a pripraviť situáciu v kolektíve napríklad postupným časovým harmonogramom začlenenia sa, tichým pracovným miestom, rešpektom pri potrebnej kontrole či poskytnutí voľna pri záťaži smútku vo výročné dni.
Ponuka živých či online podporných skupín, psychológov, terapeutov, svojpomocnej skupiny, vzdelávania či prednášok pomáha nielen ženám, ale aj ich okoliu prestať tabuizovať, alebo naopak a banalizovať takúto stratu: skrátka prestať, ako Tanana nazvala tohtoročnú kampaň,(ne)hovoriť o tom.
