Japonskí futbaloví fanúšikovia sú preslávení poriadkumilovnosťou. Svojej povesti zostali verní aj počas tohtoročných majstrovstiev sveta vo futbale. Keď sa v polovici júna v americkom Dallase ozval záverečný hvizd po úvodnom zápase Japonska proti Holandsku, japonskí fanúšikovia neodišli. Namiesto toho zostali na tribúnach a do pripravených vriec vyzbierali všetky odpadky. Rovnaký rituál poctivo opakovali aj po zvyšok turnaja.
Správa o milom skutku obletela svet v krátkych videách aj pochvalných článkoch. Výnimkou nebolo ani Slovensko. Príspevky sa množili a často zahŕňali odkaz pre našincov, aby sme sa poučili. Slovenský cestovateľ Martin Navrátil napríklad napísal: „Buďme trochu ako Japonci. Toto je najlepšie PR pre krajinu, ktoré nič nestojí.“
Japonská hrdosť?
Avšak v rovnakom čase sa v Japonsku začal odvíjať trochu iný príbeh. Zbieranie odpadkov prepojil s temnejšími témami vojnových zločinov, krajnej pravice a obavami z návratu agresívneho japonského nacionalizmu.
Niektorí sledovatelia virálnych videí si všimli zaujímavý detail – že všetci fanúšikovia boli vyzbrojení identickými modrými vrecami s bielym nápisom Japan Pride (v preklade Japonská hrdosť). Dopĺňal ho menší slogan v japonskom jazyku: „Japonsko môže byť ešte silnejšie.“
Vrecia mala podľa informácií ázijského portálu AsiaNews zabezpečiť japonská hotelová sieť APA, ktorá je už tri roky oficiálnym partnerom Japonského futbalového zväzu (JFA).
Nápis Japan Pride bol názvom kampane na podporu futbalovej reprezentácie. V tlačovej správe zástupcovia siete informovali, že posolstvom kampane má byť snaha stať sa spoločne svetovou futbalovou jednotkou.
Hotely aj štadión
Slovné spojenie Japan Pride však okrem futbalu nájdete aj na obálkach kníh zakladateľa skupiny APA Tošia Motoju, ktoré vydal pod pseudonymom Seidži Fudži.
Odborné zdroje jeho diela spomínajú v súvislosti so snahou ilustrovať, ako môžu vyzerať hodnoty nacionalistickej pravice. Sú plné odmietavého postoja voči kritike japonských vojnových zločinov. Motoja vo svojich knihách napríklad píše, že prípad nankingského masakru, jedného z najhorších vojnových zločinov, ktoré spáchali Japonci na čínskych civilistoch, je „vykonštruovaným“ príbehom Číny. Alebo že takzvané ženy utešiteľky, desiatky tisícov žien nútených k prostitúcii počas japonských okupačných akcií v rokoch 1937 až 1945, k nej vôbec neboli nútené.
Pod paľbou kritiky je okrem obsahu aj spôsob, akým s dielami narába samotná sieť APA. Tá má podľa čínskej štátnej tlačovej agentúry Sin-chua (Xinhua) blízko ku krajnej pravici. Najväčší a najstarší denník v Japonsku Japan Times, vydávaný v anglickom jazyku, opisuje, že kontroverzné Motojove diela sa objavovali dokonca v hotelových izbách siete APA, kde boli dostupné aj v angličtine. Potvrdzuje to jeden z hostí tohto hotela na recenznom cestovateľskom portáli Tripadvisor, ktorý vo svojej izbe našiel dve takéto publikácie.
Škandál s modrými vrecami sa vynoril v čase rastúcich obáv zo smerovania Japonska. Vláda totiž v istom zmysle opúšťa desaťročia pestovanú doktrínu pacifizmu. Tá je ukotvená v ústave už od roku 1947. Japonci sa vtedy zriekli práva disponovať útočnou armádou a viesť vojny.
Japonsko argumentuje, že odklon od mierovej politiky nastal preto, lebo krajina musí reagovať na riziko regionálnych konfliktov vo východnej Ázii. Za najväčšiu hrozbu pritom bývalý premiér Fumio Kišida označil Čínu a Rusko. Peking, kde vládne extrémna komunistická ľavica, ktorá má na svedomí milióny obetí, výroky skritizoval a Japoncov obvinil z „nového militarizmu“.
Ďalším dôvodom, prečo nápis Japan Pride vyvolal takú búrlivú reakciu, je téza, podľa ktorej v krajine silnejú „krajne pravicové nálady“, napísal americký portál Jacobin. „Rýchly odklon od pacifizmu nenaznačuje návrat k hrôzam cisárskeho Japonska, ale je aj tak znepokojujúci.“ Za hrozivú považuje kombináciu militarizmu, neochoty priznať si historické chyby a priestoru pre určité radikálne nálady.
Rešpekt
Upratovanie štadióna nemožno vnímať len cez optiku súčasnej geopolitiky. Japonci svojou čistotnosťou na majstrovstvách šokujú zvyšok sveta bezmála už tri desaťročia. Podľa agentúry AP sa toto gesto stalo tradičnou súčasťou správania japonských fanúšikov, a to bez ohľadu na aktuálnu politickú klímu.
„Je za tým úcta k úplne všetkému – k hráčom, ostatným fanúšikom i samotnému štadiónu. Sme poctení, že tu vôbec môžeme byť, preto po sebe nechceme nechať neporiadok,“ vysvetlila pre stanicu CBS Evening News jedna z fanúšičiek.
Slušnosť, ohľaduplnosť a rešpekt vychádzajú z tradičných hodnôt japonského národa. Čo sa týka poriadkumilovnosti, k tej krajina vychováva svojich obyvateľov systémovo. Najlepším dôkazom je školský projekt ósódži, v rámci ktorého sa väčšina upratovacích povinností zveruje na školách žiakom.
Pri hodnotení toho, ako sa v krajine rozvíja militarizmus, netreba zabúdať na širší kontext. Dnes totiž núti globálna nestabilita k rekordnému zbrojeniu mnohé iné štáty vrátane krajín s podobnou historickou pamäťou. Napríklad Nemecko, ktoré je dnes najväčším investorom do obrany v Európe.
Trend zvyšovať výdavky na zbrojenie potvrdzujú aj dáta Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) z minulého roku. Zatiaľ čo Japonsko zvýšilo svoj obranný rozpočet o 9,7 percenta, v Európe stúpli vojenské výdavky o 14 percent. V Ázii a Oceánii to bolo 8,1 percenta.
To, čo sa však tento rok skrývalo pod pokrievkou japonského upratovania štadiónov na futbalovom šampionáte, sa napriek tomu odkryť oplatí. Ide totiž o škvrnu, ktorú si všimol celý západný svet a ktorá môže ukázať komplikovanú – a podstatne menej nevinnú – politickú realitu Japonska aj celej východnej Ázie.
