Na vysokej budove pošty v meste Kamišli roky visel veľký bilbord Bašára Asada. Vládca Sýrie mal na ňom elegantný oblek a v ruke aktovku. Vyzeral viac ako politik západného typu, ktorý si pred voľbami pýta pozornosť občanov, než ako šéf policajného štátu, ktorý brutálne tyranizoval vlastné obyvateľstvo.
Dnes mu ktosi do tváre nad elegantným oblekom vypálil dieru.
Týždne po zvrhnutí režimu sa krajina menila priamo pred očami. Sochy, busty a plagáty s podobizňami Asadovcov – Háfiza a jeho syna Bašára –, ktorí si na viac než päť dekád podmanili krajinu, jedna po druhej mizli.
Spolu s fixerom, mojím miestnym tlmočníkom, sme kráčali po štvrtiach sýrskych miest. Vchádzali sme aj do ulíc, ktoré sme predtým roky starostlivo obchádzali. „Prosím ťa, len nič nefoť,“ opakoval mi vtedy zakaždým nervózne môj kurdský sprievodca, keď videl, ako pozorujem vojakov sýrskeho režimu na kontrolných stanovištiach.
Damask mal svoje oči všade. Ľudia z okolia mizli a nik o nich roky nepočul.
Toto je náš revír
„Tam, v tej poschodovej budove naľavo, sídlila FSB,“ hovorí muž v koženej bunde a ukazuje na nízky dom na opačnej strane ulice, niekdajšie sídlo ruskej spravodajskej služby.
Abu Abdulah je päťdesiatnik, pochádza z mesta Daraa na juhu krajiny. Donedávna bol členom Amn al-Dawla, teda Štátnej bezpečnosti Sýrie, známej ako riaditeľstvo generálnej spravodajskej služby. Na starosti mal bezpečnosť v meste Kamišli a jeho okolí.
Vysoký muž stojí na kraji chodníka a trochu sa zdá, akoby sa skrýval. Nechce, aby ho bolo na ulici vidieť. Na ulici, ktorá mu kedysi patrila.
„Spolupráca s Rusmi bola dobrá, nemali sme problémy,“ opisuje momenty, ako ruskí a Asadovi vojaci spolu roky vládli mestu. Kurdské mesto Kamišli na severovýchode Sýrie bolo ich revírom, priestorom, ktorý im patril – aj so všetkými jeho obyvateľmi.
Pamätám si, ako tu, v Kamišli, pred štyrmi rokmi uniesli kolegu novinára, kameramana nemeckej televízie ZDF. Keď sa Gerald Gerber vracal do svojho hotela v centre mesta, prikročili k nemu niekoľkí muži. Hovorili po rusky, na hlavu mu natiahli tmavú handru a vtlačili ho do auta. Keď po pätnástich minútach zastavili, novinára voviedli do budovy pod ochranou sýrskeho režimu, kde sídlila ruská spravodajská služba.
Do budovy, ktorá sa teraz týčila pred nami.
Know-how na týranie
Abu Abdulah nosil tridsať rokov vojenskú uniformu. Dnes má na sebe tmavé rifle a koženú bundu. Bývalý šéf pobočky národnej bezpečnosti v meste Kamišli je vzdelaný muž, z jeho spôsobov poznať, že patril k vyššej vrstve.
Posledné roky spolupracoval s Iráncami aj Rusmi. Aj pod jeho vedením ľudia mizli. Nie každý mal šťastie ako nemecký novinár Gerber, ktorého po šestnástich hodinách pustili. Mnohí Sýrčania svojich príbuzných hľadali roky. Chodili po väzeniach a štátnych kanceláriách a dožadovali sa odpovede od úradov, ktoré mlčali. Policajný štát mal svoje špecifické nástroje na trýznenie vlastných ľudí.
Niet kam utiecť
Sledujem muža pred sebou, jeho zvesené plecia a plachý pohľad, ktorým ustavične mapuje okolie. Je zrejmé, že má strach, pomsta môže prísť z ktorejkoľvek strany.
Spolu s rodinou sa však v meste za tie roky usadili, dospelý syn sa tu oženil, nie je jednoduché všetkých vziať a Kamišli opustiť. A ak aj, kam v Sýrii by dnes vlastne utekali?
„Som slušným človekom, nikdy som nikomu neublížil,“ hovorí muž potichu a na moment vyzerá, akoby presviedčal najmä sám seba.
Sýria pre všetkých
Vždy ma viac zaujímal proces, ako ľudia o moc prichádzajú, než to, ako ju získali. Sú to obrazy zvesených ramien a uniformy starostlivo skrytej v tmavej skrini. Sú to rozkazy, po ktorých sa od istej chvíle vracia už iba ozvena. No najmä sú to okamihy ticha, v ktorých sa človeku vyplavujú aj tie najmenej želané spomienky.
Takých, ako je Abu Abdulah, sú dnes v Sýrii tisíce. Desiatky tisíc.
Krajina aktuálne stojí pred neľahkou úlohou. Po rokoch despotického režimu potrebuje nastoliť spravodlivosť, bez ktorej štát nemôže fungovať. Počiatočná eufória zo zvrhnutia diktatúry opadáva a Sýriu dnes čaká dlhý a bolestivý proces zmierenia.
Bez krvavých očí
Koncom februára sa konala konferencia o národnom dialógu. Nové vedenie v Damasku už preukázalo pochopenie tejto krehkej spoločenskej rovnováhy a v sýrskych mestách ako Aleppo, Homs, Hamá ci Idlib zriadilo strediská, ktoré ponúkajú cesty na reintegráciu bývalých členov režimu bez „krvi na rukách“.
Režim dynastie Asadovcov po 53 rokoch padol. Ďalší krok, ktorý Sýriu čaká, bude pre sýrsku spoločnosť zrejme v mnohom oveľa náročnejší: ustáť napätie medzi zodpovednosťou a odpustením, čo je tá najnáročnejšia vec pre zmierenie v krajine.
