PRVÁ ČASŤ ROZHOVORU. DRUHÁ BOLA UVEREJNENÁ VO ŠTVRTOK (11. SEPTEMBRA 2025), NÁJDETE JUTU:
V dôvodovej správe k vládnemu návrhu novely ústavy sa okrem iného argumentuje aj potrebou ochrany kultúrneho dedičstva, ktoré je osobitne spojené s uznaním manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou. Čo to má spoločné s kultúrnym dedičstvom?
Ustanovenia ústavy, v ktorých sa hovorí o kultúrnom dedičstve, som vnímala inak ako ochranu inštitútov, ako je napríklad manželstvo. No manželstvo či rodičovstvo je chránené v samostatných ustanoveniach ústavy. V tomto zmysle mi odôvodnenie novely príde ako „natiahnutie“ pojmu kultúrneho dedičstva, aby to vyzeralo tak, že ústava má vlastne nepriamo chrániť manželstvo aj cez iné ustanovenia.
To sa týka aj ďalších návrhov, ktoré sú už však zakotvené v bežných zákonoch. Čo sa zmení tým, že sa začlenia do ústavy?
Získavajú ústavnú ochranu, to znamená, že sú imunizované voči hlasovaniu v NR SR bežnou väčšinou a na úpravu tej normy potom bude potrebných najmenej 90 hlasov. Ide o snahu predkladateľov, ktorú ani neskrývajú, že niečo, čo už je v právnom poriadku zakotvené, napríklad osvojenie dieťaťa alebo ochrana manželstva, chcú ochrániť ústavnou väčšinou. Je to preventívna ochrana pred zmenou, o čom sa spor ani nevedie.
Čiže súčasná väčšina v NR SR tento postoj ústavne zakotví, hoci vývin v spoločnosti môže smerovať aj inam?
Takto to aj predkladajú, že ide o snahu o trvalú ochranu. Jedna z mojich hlavných otázok znie, prečo to treba dať do ústavy? Napríklad surogátne materstvo nie je ani v súčasnosti na Slovensku možné, prečo teda má byť ústavnou témou? Zdá sa mi, že predkladatelia sa snažia slovami „tradičné“ a „dedičstvo“ nadviazať na príbeh o tom, že je tu ohrozované niečo, čo je súčasťou tradície, a preto to treba dať do ústavy.
Očakával by som najprv diskusiu o týchto vážnych témach – v spoločnosti, medzi odborníkmi, zainteresovanými ľuďmi a inštitúciami. Napríklad o surogátnom materstve neprebehla žiadna debata, ani o tom, čo je kultúrne dedičstvo či národná identita v 21. storočí. Nediskutovalo sa ani o spôsobe riešenia mnohých bioetických či kultúrno-etických problémov a neprebehol proces hľadania celospoločenskej zhody.
Asi je veľmi ťažké viesť všeobecnú debatu o kultúrnom dedičstve alebo národnej identite, čo je pre ľudí dôležité či aké je fungovanie štátu. Taká diskusia mi chýba, ale napríklad v auguste v súvislosti s okupáciou 21. augusta v roku 1968 alebo s SNP sa ponúkala diskusia na akejsi užšej platforme. Z času na čas také témy vyskočia. Otázkou je, či im nechýba hĺbka, či sa nezakopávame v nejakých zákopoch bez možnosti vidieť okolo seba celý terén a iné názory.
Úplnou novinkou v našom diskurze je zrejme náhradné (surogátne) materstvo.
Pri diskusii o surogátnom materstve treba povedať, že približne pred 20 rokmi bol na ministerstve zdravotníctva spracovávaný zákon, ktorým sa mali riešiť aj otázky náhradného materstva či podmienok prepisu rodu. V roku 2006 etická komisia na ministerstve zdravotníctva povedala, že v spoločnosti o tom doteraz nebola dobrá diskusia – tak to neriešme ani na úrovni zákona, kým sa diskusia neuskutoční. Odvtedy som si nevšimla žiadnu diskusiu o náhradnom materstve, len občas sa objavia nejaké prípady. A dnes sa napriek tomu bavíme o ústavnom článku bez akejkoľvek diskusie – to mi príde veľmi zvláštne.
Ústava sa dá vnímať ako akýsi totem…
Áno, je to vec identity, podľa ktorej sme rozpoznateľní, má nás hodnotovo spájať. A teraz chceme do nej dať niečo, čo v súčasnosti ani nie je možné právne uskutočniť, keďže zákon hovorí, že matka je žena, ktorá dieťa porodila. Len preto, aby sa ochránila tá norma, tak ju navrhovatelia novely chcú posunúť do ústavy, urobiť z nej vec identity a zakryť to tvrdením, že ide o ochranu nejakej tradičnosti. Takto vnímam mechaniku za návrhom novely ústavy.
To vyznieva ako systémová obrana vlastných parciálnych predstáv a cieľov.
Nehovorím, že je dobré alebo potrebné zakotviť surogátne materstvo, ale hovorím, že sa o tom treba zmysluplne rozprávať. Iste, ženy môžu byť prostredníctvom tohto inštitútu zneužívané ako objekty na vynosenie dieťaťa, ale na druhej strane existuje aj altruistické náhradné materstvo, kde napríklad príbuzná vynosí biologické dieťa niekoho iného z rodiny. Jednoducho to nie je tak, ako sa to prezentuje, že náhradné materstvo je čierno-biele a že môžeme mať buď len názor za, alebo proti. Právnych úprav náhradného materstva je obrovské množstvo, pri niektorých úpravách môže byť niekto s rozumnými argumentmi proti a zároveň za pri úpravách iných. Napríklad pri spomínanom altruistickom surogátnom materstve môže súhlasiť a pri „komerčnom“ nie. Je to vec na veľkú diskusiu.
Predkladatelia tohto zákazu argumentujú ochranou materstva pred komercializáciou ľudskej reprodukcie, jasným určením matky dieťaťa, ochranou pred komodifikáciou dieťaťa (že sa stane predmetom zmluvného vzťahu), neistotou vo vzťahu medzi biologickou a právnou matkou či nežiaducou reprodukčnou turistikou. To sú zrejme vážne výhrady a poukázanie na slabé miesta náhradného materstva. Je však riešením zákaz? Predsa jestvujú aj pozitívne príklady. Spomínali ste altruistické náhradné materstvo či uprednostnenie pred adopciou.
Pre mňa je hlavnou otázkou, prečo to má byť v ústave. Pre koho je to vec identity? Mnohí ľudia ani netušia, čo znamená pojem surogátneho materstva či dohody o porodení dieťaťa. Ak to má byť vecou identity, mala by tomu predchádzať skutočná diskusia. A to sa nedeje. Ďalšou vecou je, ak hovoríme o zraniteľnosti žien, aby neboli objektom – tak to v zásade tvrdí tá istá skupina ľudí, podľa ktorej by mal byť obmedzený prístup k umelému ukončeniu tehotenstva a dokonca aj v tej verzii, že žena by mala mať možnosť ukončiť tehotenstvo len v prípade kontraindikácií, napríklad ak by tehotenstvo ohrozovalo život a zdravie. Čiže žene nedávajú ani možnosť voľby.
Moja ďalšia otázka potom je, či je tento štýl rozmýšľania konzistentný – nechceme surogátne materstvo, lebo zo žien sa robia objekty, ale pri umelom ukončení tehotenstva im agenciu pri rozhodovaní o interrupcii zas priznať veľmi nechceme.
Rovnako ak hovoríme, že dieťa nemôže byť predmetom zmluvných vzťahov – no už v súčasnosti to tak je, veď existujú inštitúty profesionálnych rodičov alebo pestúnskej starostlivosti, ktoré sú zmluvnými vzťahmi. Jednoducho niekedy okolo dieťaťa a starostlivosti oň vzniká z dobrých dôvodov kontrakt, keď štát túto starostlivosť zabezpečuje.
Rozumiem výhradám proti náhradnému materstvu, ale nie je to otázka na jednoznačné rozhodnutie za alebo proti, je to skôr téma na poctivú diskusiu. Nie každé surogátne materstvo robí zo ženy, ktorá vynosí dieťa, objekt. Existuje altruistické surogátne materstvo a v niektorých krajinách povoľujú surogátne materstvo, pretože vnímajú rodičovstvo ako hodnotu. Aj krajiny, ktoré sú relatívne konzervatívne, podporujú surogátne materstvo, lebo vnímajú ako hodnotu narodenie dieťaťa a starostlivosť oň. Tá téma nie je jednoduchá, treba o nej poctivo premýšľať – aké má výhody i nevýhody.
Myšlienka navrhovateľa zmeny ústavy pôsobí tak, že ak by sa nemohlo alebo nemalo dieťa narodiť ideálnym či idealizovaným spôsobom, tak radšej to zakážeme. Nejde o klasického manžela ani klasickú manželku, ktorým sa narodí dieťa, a všetky ostatné verzie narodenia dieťaťa ako keby ani nemali právo na existenciu.
Nehovorím, že nejestvujú aj nevýhody tej právnej úpravy. Zopakujem, téma je zložitá, netvárme sa, že je čierno-biela. Ani ja osobne nemám na náhradné materstvo žiaden silný názor.










