Zdravotného klauna ste začali robiť ako slobodný a bezdetný. Čo to s vami vtedy robilo, keď ste v nemocnici videli deti, ktoré sa majú ťažko?
Bolo to náročné. Keď som sa napríklad vracal z klauniády na onkológii, vyplakal som sa v aute alebo doma v izbe. Postupne som si však uvedomil, že podobne ako lekár, ktorý lieči a nemôže si nosiť traumy a ťažké zážitky z práce domov, nemal by to robiť ani zdravotný klaun. Musí sa vedieť od toho odosobniť. Nemôže robiť túto prácu, ak nechce zmierňovať ľudské utrpenie. Stále si pripomínam, že nie som terapeut ani lekár a mojou misiou je zmeniť atmosféru, odľahčiť ju.
Je pre vás dôležité takto si to nastaviť?
Áno, najmä teraz, keď sme sa intenzívnejšie zapojili do programu detských psychiatrií. Ja i veľa mojich kolegov sme mali problém, že s tínedžermi, ktorí tam zväčša sú, sa nejako stotožníme a chceme im pomôcť. Niekedy si kolegovia zložili klaunský nos a snažili sa s nimi normálne porozprávať, nájsť si k nim cestu. V konečnom dôsledku to dopadlo ešte horšie, tínedžeri sa uzavreli. Bolo vidieť, že zvažujú: Tak počkajte, kto ste? Civili? Doktori? Tak máte nos, alebo nie? Prečo vás sem vlastne pustili?
Vychádza rola klauna z vášho vnútra, alebo ju iba hráte?
Je to medzistupeň medzi mnou a pacientom, medzi mnou a okolitým svetom. Ja klauna riadim, nazývam to „pilot“. Robiť klauna je totiž ako riadiť vojenské lietadlo, ktoré má obrovský potenciál. Je nabité „zbraňami smiechu“. Používam pri tom takú mentálnu pomôcku: keď si v šatni obliekam kostým, dávam si nos, stávam sa niekým iným, čo však neznamená, že som necitlivý na veci okolo seba. Práve naopak, môj kostým a nos mi pripomínajú, prečo tam som.
Červený nos je teda symbolom aj pre vás?
Isteže. Platí základné pravidlo, že mám nos a ten je filtrom pre emócie. Nie som tam sám za seba. Som tam ako klaun, mám svoje ľudské alter ego a volám sa doktor Fedor Slíž. Vďaka červenému nosu som už trochu iný človek.
Úlohou zdravotných klaunov je priniesť do izby v nemocnici inú atmosféru. Darí sa vám to?
Jedným z dôležitých pravidiel je, že sa pýtam pacienta a jeho rodičov, či môžem vojsť. Majú právo povedať nie, a ak nechcú, nejdem tam.
Niekedy však to ich „nie“ môže znamenať „áno“.
Aj to sa stáva, lebo dieťa nevie, čo môže odo mňa očakávať. Vždy sa snažím mať nastavené citlivé antény, ktorými rozlišujem, či vojsť, alebo nie. Občas pomôže nejaký vtip: „Dobre, dobre, nejdem, len skontrolujem vypínač.“ Začnem robiť malé triky s vypínačom – zasvietim, zhasnem, zasvietim, zhasnem. „Ešte skontrolujem radiátor a odídem, dobre?“ Lenže kým skontrolujem radiátor, dieťa pochopí, že mu nechcem zle, že som tam preto, aby som mu urobil srandu.
Ako sa zachováte, ak to „nie“ je pevným rozhodnutím?
Rešpektujem ho a odídem. Veľmi to ocenia najmä tínedžeri. Na detskej psychiatrii mali kolegovia niekoľko takýchto skúseností. Istá dievčina, tínedžerka, im najprv povedala: „Nie, nechcem vás, choďte preč.“ Keď sa o týždeň vrátili a dievča bolo stále tam, našli ju vysmiatu, dokonca prišla za nimi a povedala: „Vďaka, že ste minulý týždeň nešli dnu, potrebovala som byť sama. Vážim si to.“
Najmä pre malé dieťa musí byť pobyt v nemocnici ťažký.
Je to pre neho veľmi zložité. Jeho svet v rodinnej bunke môže byť veľmi malý. Ak ešte nechodí do škôlky, doma je jeho zázemím detská izba. A tu v nemocnici sa zrazu ocitne medzi samými cudzími ľuďmi, ktorí s ním robia, čo chcú, pichajú mu do žíl čudné veci, dávajú mu všelijaké trubičky a podobne. Dôležité je vytvoriť u dieťaťa pocit, že toto je aj jeho priestor. Viete, nik iný okrem klauna sa ho v nemocnici nespýta, či môže vojsť. Preto mi tak záleží na tom, aby som dal dieťaťu šancu, že ma môže aj odmietnuť.
Chodí sa vám na niektoré oddelenia ťažšie?
Sú také. Napríklad onkológia môže byť pre niekoho veľmi náročná. Ťažšie situácie však môžu nastať na každom oddelení, závisí to od zdravotného stavu dieťaťa. Napríklad na áre vidíte ťažké stavy, deti po autonehodách alebo dokonca po samovražedných pokusoch. Hľadieť na mladé dievča s dolámanými nohami, bábätká po autonehode, onkologických pacientov po nejakom zákroku je fakt dosť ťažké. Tie deti vyzerajú inak ako bežne. A bývajú tam dlho.
Je to vždy výzva. Sú kolegovia, ktorí na tieto ťažké oddelenia chodia radi a často, pretože deti spoznávajú a majú s nimi kontakt. Ale sú aj takí, ktorí zvládnu onkológiu maximálne raz do mesiaca. Každý to má trochu inak.
Ako to máte vy? Dotýka sa vás to?
Viem to celkom dobre odfiltrovať. Sú situácie, ktoré sú ťažšie, ale tým, že mám svoj rodinný život a ešte aj ďalšie tri zamestnania, kolotoč života je taký, že ak sa ocitnem pri chorých deťoch, v tom momente je to pre mňa veľmi intenzívne, dotýka sa ma to.
Často sa vrátim domov s ťaživými pocitmi, ale moja manželka a našich päť detí majú tiež svoje potreby a nepýtajú sa, či ma v práci niečo zvalcovalo. Paradoxne práve vďaka tomu rýchlejšie prekonávam spomienky na nemocnicu. Oproti iným kolegom mám výhodu, že môj rodinný život ma tak rýchlo zomelie, že na to ťaživé z klaunovania veľmi skoro zabudnem.
S deťmi sú v nemocnici častokrát aj ich rodičia.
Vždy keď prídem na oddelenie, najprv si zistím základné informácie od zdravotných sestier. Opýtam sa, kam môžem ísť, kam nie a aký je stav na oddelení. Častokrát mi sestry hovoria, že na nejakej izbe „je iba mamička s bábätkom, tam nemusíte ísť“. No zdravotní klauni sú tu aj kvôli rodičom. Hoci ma to bábätko možno ani nevníma, aj tak idem na pár sekúnd urobiť dva-tri fóry. Kvôli tej mame, aby som aj jej situáciu trochu odľahčil. Častokrát sú rodičia prekvapení, ale vďační. Mamička napríklad povie: „Nečakala som, že ma rozveselíte, myslela som, že ste tu len pre deti.“
Reakcie rodičov sú však asi rôzne.
Niekedy ma odmietnu, lebo chcú byť s dieťaťom sami, čo rešpektujem. Inokedy ma zas volajú do izby viac, ako chce samotné dieťa, čo je pre mňa najťažšie. Keď tam na tlak rodiča napokon idem, vypáli to zvyčajne zle a dieťa sa rozplače. Mnohí rodičia sú však nám klaunom vďační za to, že sme im pomohli preklenúť čas v nemocnici. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie.
Prečo to vlastne robíte?
Pre daný moment. Najviac ma poteší, ak sa mi podarí rozosmiať dieťa alebo rodiča. Keď sa na tom bavia, bavím sa aj ja. Mám také klaunské heslo: V prvom rade sa musím baviť ja. To, čo robím, musí byť autentické. Ak človek nerobí svoju prácu tak, že ho baví, bude to prenášať aj na ostatných.
Keď tak chodíte po nemocnici ako klaun, nenapadne vám niekedy, že by ste chceli byť skutočným doktorom a naozaj liečiť deti?
Mám dobrú predstavivosť, ale toto by nedopadlo dobre. Nech liečia tí, ktorí to vedia, oddreli si to rokmi štúdia medicíny a sú na to fundovaní. Ale ja svojím spôsobom liečim tiež. Som rád, že „doktor“ Fedor Slíž je popletený, schaosený a lieči svojskými medicínskymi metódami, ktoré väčšinou dopadnú úplne inak, ako si predstavujem.
Aj doktor Slíž má pracovný čas, ktorý sa skončí. V nemocnici dohrá večerníček a doma ho čaká päť detí.
Pri vlastných deťoch zistím, čo všetko sa ešte musím učiť o svete, živote, deťoch a o sebe samom. Byť zábavným klaunom doma je veľmi ťažké. Aj doma robím srandy, ale v nemocnici sa s dieťaťom stretnem na pár minút, som pre neho nový, hravý, humorom mu zohrievam studený nemocničný svet. S vlastnými deťmi sa však vidím denne. Ak by som im mal robiť každý deň o tretej novú klauniádu, tak si asi trhám vlasy. Navyše, doma som zodpovedný aj za rozmer výchovy, niečo od detí vyžadujem, musím ísť príkladom a starať sa o ne.
A čo vás ešte učia vaše vlastné deti?
Spoznávať skutočný detský svet. Máme deti v rôznom veku, čo mi ako klaunovi pomáha vnímať, čo dieťa v tom-ktorom veku potrebuje, aký humor a čo na neho zaberá.
Čo vás, naopak, učia deti v nemocnici?
To, aký mám šťastný život. Mám, našťastie, zdravé deti, čo vôbec nie je samozrejmosťou, a nemám také starosti ako rodičia niektorých detí v nemocnici. Učí ma to byť empatickejším a vďačnejším.
Je ľahšie byť otcom alebo klaunom?
Klaunom. Byť otcom je síce nesmierne krásne, ale náročné.
