Od začiatku invázie Ruska na Ukrajinu sa hraničná obec Vyšné Nemecké rozrastá o prisťahovalcov zo susedného štátu a rušnejšie sú aj cesty. Niektorí to vnímajú ako príležitosť, iní sa na nové domy pozerajú so závisťou.
„Ja som spokojný, Ukrajinci kupujú staré domy a dávajú ich do poriadku. V obci už nemáme ani jeden dom na predaj,“ hovorí starosta Vyšného Nemeckého Peter Zuza. Obec chystá nový územný plán a počíta s tým, že umožní výstavbu ďalšej ulice. Väčšina prisťahovalcov z Ukrajiny tu však žije len s povolením na pobyt. Počet trvalých obyvateľov klesá, podobne ako v mnohých obciach a mestách na Zemplíne. Kým v roku 2001 ich bolo vo Vyšnom Nemeckom takmer 250, teraz ich je 214.
Nie sme na konci, ale na začiatku
Hraničný priechod Vyšné Nemecké je najväčším priechodom na východnej hranici, denne ním prejde okrem stoviek kamiónov či áut aj vyše 200 peších.
Prichádzam z Bratislavy, preto sa pýtam, ako sa žije na konci Európskej únie (EÚ) a NATO. Starosta Zuza ponúka opačnú perspektívu: „My nie sme na konci, ale na začiatku. Tu ľudia vstupujú do Schengenu, malo by to vyzerať lepšie,“ hovorí.
Priechod nepôsobí prívetivo. Všade sú zaparkované autá a medzi nimi sú odpadky. Starosta hovorí, že ľudia tu nechajú všetko, čo im nedovolia previezť cez hranicu. Na vstupe do Európskej únie by si predstavoval skôr menší park so stromami a lavičkami a chodníky, aby sa ľudia nemotali medzi autami a autobusmi. „To je však úloha štátu, obec na to nemá peniaze. Postavili sme aspoň detské ihrisko, keď prídu autobusy, býva plné,“ hovorí.
V obci bežne počuť sirény z Užhorodu, ktorý je vzdialený len päť kilometrov. Starosta však z vojny strach nemá a nevyrušujú ho ani slová premiéra Roberta Fica, že Slovensku by svedčala neutralita. „Neriešim to, ale bol by som rád, keby sa vojna skončila. Počúvať o všetkých zabitých je hrozné.“
Roky sľubujú diaľnicu
Od hranice pokračujem do najbližšieho krajského mesta Sobrance. Prechádzam cez obec Orechová, kde bilbord v ukrajinskom jazyku pozýva ľudí do vinohradu. „Denne cez obec prejdú stovky áut z Ukrajiny a stovky späť, tak sme postavili bilbord, aby o nás vedeli,“ hovorí jeden z miestnych Pavol Michálek.
Vo svojej rodine patrí k tretej generácii vinohradníkov. Od 60. rokov minulého storočia bola v Orechovej štátna šľachtiteľská stanica, v ktorej pracoval jeho starý otec. Po jej zrušení v 90. rokoch vinohrad kúpil jeho otec. Michálek študoval päť rokov vinohradníctvo, vinárstvo a ovocinárstvo v Rakúsku a potom sa vrátil na východ. Chýbal mu pokoj a príroda.
Podporu z eurofondov vinohradníci nečerpajú. Nechcú sa vraj dohadovať s agentúrami, bez ktorých ju nie je možné získať. Napriek tomu Michálek hovorí: „Na hranici EÚ a NATO sa mi žije výborne. Len keby sa ľudia toľko nesťažovali a skôr hľadali riešenia.“
Na sťažovateľov narazím čoskoro v miestnom obchode. Hoci Rada pre rozpočtovú zodpovednosť spočítala, že len za uplynulý rok Ukrajinci na daniach a odvodoch priniesli Slovensku zhruba 600 miliónov eur, čo je viac, ako nás stála pomoc, ktorú sme im poskytli od začiatku vojny, miestni to vnímajú inak. „Choďte sa pozrieť, aké domy si stavajú Ukrajinci v Užhorode, voláme tie nové ulice Sherwood. A my stále lejeme peniaze na Ukrajinu, keď ich potrebujeme doma.“
Na otázku, kde by sme ich potrebovali najviac, dostávam odpoveď, že na diaľnicu. „Roky nám ju sľubujú.“
Diaľnicu z Košíc do Vyšného Nemeckého označila Ficova vláda v roku 2024 za strategickú investíciu. Stavať sa mala začať v roku 2028, najnovšie sa hovorí o roku 2031.
Musíme si plniť záväzky
Keď cestujete na východné Slovensko, aby ste sa s ľuďmi porozprávali o tom, ako vnímajú slová slovenského premiéra o vojenskej neutralite, nemôžete obísť Kamenicu nad Cirochou.
Tu sa nachádza vojenské výcvikové stredisko, v ktorom cvičia aj vojaci z mnohonárodnej brigády NATO, ktorá sídli v Lešti. Aktuálne jej velia Španieli.
Jedno z posledných masívnych cvičení vyše troch tisícov vojakov Strong Lineage 2026 sa konalo na jar a malo „preveriť pripravenosť medzinárodných síl brániť Slovensko po aktivácii článku 5“. Toho článku, ktorý premiér Fico označil za „nejaký článok“, pre ktorý slovenských vojakov do vojny nepošle.
O to prekvapivejšie znejú slová Mariána Vojtka, šéfa okresnej organizácie Slovenskej národnej strany (SNS), ktorý v Kamenici nad Cirochou v posledných dvoch voľbách neúspešne kandidoval na starostu. „Sme päťmiliónová krajina, musíme byť v NATO a v EÚ a musíme si plniť svoje záväzky,“ hovorí a pridá aj príklad. „Ak bývate v rodičovskom dome a chcete si užívať výhody, je potrebné dodržiavať pravidlá.“ Jeho slová prekvapujú, lebo sú v kontraste s vyjadreniami šéfa koaličnej SNS Andreja Danka, ktorý často slovne útočí na Ukrajinu, NATO a pochvalne sa vyjadruje o ruskom prezidentovi Vladimirovi Putinovi.
Počas cvičenia brigády NATO obyvatelia z lesov pod Vihorlatom občas počujú dunenie. Obavy z toho, že by obec mohla byť cieľom útokov, však nemajú. Naopak, v obci vyrastá nová štvrť, sťahujú sa sem ľudia z Humenného, vzdialeného osem kilometrov. Počet obyvateľov obce sa tak drží na dvoch tisíckach, zatiaľ čo v Humennom sa za dvadsať rokov prepadol z 35-tisíc na 29-tisíc.
Kto bojuje s korupciou?
Keď sa pri cestovaní po Zemplíne v rozhovoroch pýtam na NATO či EÚ, nestretávam sa s ochotou diskutovať o tejto téme. Ľudia otáčajú reč na problémy, ktoré trápia región – odliv mladých ľudí, starnutie populácie, nedostatok lekárov aj pracovných príležitostí a chýbajúca infraštruktúra. Problémy pomenúvajú podobne, názory sa však rozchádzajú v tom, kto za ne nesie zodpovednosť.
Marián Vojtek hovorí, že namiesto rečí o neutralite by mala vláda riešiť úpadok východu. Na poznámku, že SNS je predsa súčasťou vlády, vyhlási, že strana má plán, ako pomôcť ľuďom, no naráža na neochotu partnerov. A spomenie, že SNS predsa navrhla zrušiť transakčnú daň či zvýšiť dôchodok pre ľudí nad 80 rokov.
Starší pán v miestnom pohostinstve hrdo hovorí, že volí Fica a predtým volil Mečiara. So Slovenskom to vraj mysleli dobre, ale tiež im to pokazili iní, napríklad Dzurinda. Mladší muži pri stole konštatujú, že politici sú „všetci rovnakí, kradnú a myslia len na svoju rodinu“.
O politike radšej ani tu nehovoria mladší so staršími a neraz sa o nej nerozprávajú ani manželia. „Fico už 14 rokov bojuje s korupciou,“ vyhlási dôchodca, s ktorým sa rozprávam v klube Jednoty dôchodcov na Slovensku v Sobranciach. Jeho manželka cíti potrebu reagovať: „No, akurát Fico je ten, kto bojuje s korupciou.“ Ďalej v diskusii nepokračujú, meníme tému rozhovoru.
V posledných parlamentných voľbách vyhral v Prešovskom kraji Smer, za ním Hlas a OĽaNO. V Košickom kraji bolo poradie Smer, Hlas a Progresívne Slovensko.
Nemôžeme všetci odísť
Zaujíma ma aj pohľad mladšej generácie na naše členstvo v NATO a Európskej únii. Dostávam súhlas rozprávať sa so študentmi gymnázia v Sobranciach. Otvorene vymenúvajú benefity členstva v Európskej únii, ktoré cítia na vlastnej koži – s podporou EÚ chodia na študijné pobyty, cestujú hladko bez pasov a domov volajú za domáce ceny.
Ľutujú, že región viac nevyužíva eurofondy. Mohli by pomôcť vybudovať to, čo aj mladým na východe chýba – cyklocesty, športoviská a diaľnicu. Problém s dopravou cítia aj oni, trápi ich, že to majú ďaleko za kultúrou – do najbližšieho kina musia cestovať 20 kilometrov do Michaloviec a do divadla vyše hodiny a pol až do Košíc.
Maturantky Soňa Vaľková a Alžbeta Kavková aj o rok mladší Tadeáš Mižák boli už tri razy na študijnom pobyte cez program Erasmus. Boli v Írsku, Španielsku, Česku aj v Chorvátsku. Alžbeta sa teraz chystá do európskeho výskumného centra XFEL v Hamburgu. Je to odmena za jej úspechy v súťažiach z fyziky a biológie. Soňa vedie školský parlament a je členkou študentského mestského parlamentu. V škole rozhodujú aj o časti rozpočtu, naposledy presadili, aby škola kúpila gauče na chodby a vybavila toalety hygienickými potrebami pre dievčatá.
Aj keď pomenúvajú problémy, sú hrdými východniarmi. Maturantky chcú študovať v Košiciach. „Ak chceme Slovensko zmeniť, nemôžeme všetci odísť preč,“ hovorí Alžbeta.
Dianie na Ukrajine vnímajú citlivo. Intenzívne prežívali najmä začiatok vojny, keď utečenci prúdili mestom a prespávali aj v telocvični. V členstve Slovenska v NATO cítia istotu. Soňa zrelo uvažuje o tom, že vojna trvá už veľmi dlho a človek nemôže byť neustále v napätí. „Na druhej strane si však nemôžeme na vojnu zvyknúť, pretože ľudia na Ukrajine stále zomierajú a žijú v strachu.“
Čo sa má stať, stane sa
Z gymnázia kráčam cez sobranecké námestie do denného centra pre seniorov. Zaujíma ma, či je pohľad staršej generácie odlišný. Denné centrum vedú aktívni dôchodcovia Milena Vargová a Cyril Hudák. Seniori sa v ňom stretávajú na posedeniach, muži hrajú karty, ženy majú nácviky speváckej skupiny.
Rovnako ako ostatní vymenúvajú problémy, s ktorými sa borí východ. A spomínajú, že za socializmu mladí manželia dostali byt a bezúročnú pôžičku a každý mal zabezpečenú prácu, ktorú si nebolo treba nosiť aj domov a dorábať po večeroch. Oponujem, že zmena režimu priniesla slobodu. Manželia priznávajú, že ju využili a po páde režimu začali podnikať a otvorili si v Sobranciach jeden z prvých obchodov s domácimi potrebami a elektronikou a časom pridali kovovýrobu.
Ďalšie výhody, ktoré sloboda priniesla, vo svojom veku a ekonomickej situácii nepociťujú. Nízke, zhruba 600-eurové dôchodky nedovolia členom klubu cestovať. Zhltnú ich predovšetkým poplatky za lekárov a lieky. Cestujú najmä na pobyty dotované Jednotou dôchodcov na Slovensku a na organizované výlety. Najbližší výlet na Duklu organizuje strana Smer. Výhody členstva v EÚ tiež vymenúvajú ťažšie ako mladí ľudia, Milena po chvíľke rozmýšľania spomenie, že obce v okolí z eurofondov obnovili námestia.
Do diskusie o neutralite sa ani im nechce púšťať, hoci si obaja pamätajú príchod vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Cyril bol vtedy na vojne v Poprade.
„Zobudili nás o piatej, nikto neveril, že nás Rusi môžu napadnúť. Vojaci, ktorí prišli, si mysleli, že je u nás prevrat,“ spomína Cyril. Pamätá si, ako postupne povymieňali dôstojníkov. Milene sa ten deň spája so spomienkou na hukot vojenských áut, keď v noci prechádzali hlavnou cestou cez Sobrance do Michaloviec. „Staršia sestra robila vtedy v potravinách. Ráno v nich bolo plno ľudí a všetko vykúpili.“
Spomeniem, že presne pred rokom prvý raz lietadlá NATO museli v Poľsku vzlietnuť a zostreliť ruské drony, ale seniori napriek tomu reagujú odovzdane. „Keď sa o tom písalo, človek sa zľakol. Ale my politiku nezmeníme, čo sa má stať, to sa stane.“
