Podobne ako v českom parlamente, aj slovenská vláda ustála pokus o vyslovenie nedôvery. Na rozdiel od českej politickej scény sa proces odvolávania vlády a jednotlivých ministrov vliekol vyše roka – o to rýchlejší bol finiš.
Koaliční poslanci spojili odvolávanie vlády a siedmich ministrov do jedného rokovania, navyše nočného a ešte aj skráteného. Zdá sa teda, že priestor na napodobňovanie suseda majú českí politici obrovský.
Arogancia moci
Povrchnejší pohľad na samotný priebeh vyslovovania nedôvery vláde a ministrom by mohol zvádzať k postrehu, že arogancia moci prerazila ďalší suterén. K už spomínaným atribútom – po roku, v noci a skrátene – sa totiž pridala aj neúčasť členov vlády na celom osemnásťhodinovom rokovaní.
Premiér ani ministri sa neunúvali obhajovať svoje pôsobenie vo vládnych kreslách a nevytiahli žiadne argumenty na spochybnenie tvrdení opozičných poslancov. Treba dodať, že takáto neúcta k parlamentným pravidlám sa udiala v dejinách slovenského parlamentu po prvýkrát.
Žiadna z predchádzajúcich vlád nedisponovala takou aroganciou a cynizmom v postoji k opozícii ako štvrtý kabinet Roberta Fica. Približovala sa k tomu len „noc dlhých nožov“ v roku 1994, ktorá priniesla uchopenie moci v Národnej rade Vladimírom Mečiarom.
Na základe dlhodobého pozorovania slovenského politického života vieme, že zvrhlosti a manipulácie, ktoré uspejú, si koaličné väčšiny odovzdávajú a zdokonaľujú. Platí to pre jediný volebný obvod, mocenský vplyv na verejnoprávne médiá, stranícke obsadzovanie štátnych inštitúcií, koaličná rada ako vrcholný politický orgán…
Dá sa preto očakávať, že tento cynický prístup k právu opozície vyslovovať nedôveru vláde a ministrom sa bude uplatňovať aj po potenciálnej zmene garde vo voľbách v roku 2027.
Smer autokracia?
Menej povrchný pohľad na momentálne dianie v slovenskom parlamente však signalizuje, že pod brutálny tlak sa dostáva parlamentná demokracia ako politický systém. Slovenská republika sa čoraz viac približuje k autokratickým režimom, ktoré sú napokon podľa Roberta Fica nasledovaniahodným spôsobom spravovania štátu.
Parlament je už len slabučkým sparring partnerom vláde a predseda vlády čoraz viac pripomína neobmedzeného politického vodcu. Napokon, dostala politická opozícia a verejnosť šancu, aby sa dozvedela viac o podmienkach výstavby 15-miliardovej jadrovej elektrárne, dohodnutej v USA?
Tuší azda niekto, čo premiéra tak vystrašilo v rozhovore s Donaldom Trumpom, že sa s tým zveril piatim európskym politikom? Má niekto reálnu predstavu o strategickom precitnutí počas stretnutia s Emmanuelom Macronom? Máme azda veriť tomu, že Macron pochopil, kde doteraz robili chybu súdruhovia z Bruselu a vďaka Robertovi Ficovi už teraz precitne celá únia?
Robert Fico o tom nechce hovoriť a tak o tom hovoriť nebude – lebo v jeho okolí niet nikoho, kto by ho k niečomu prinútil. Pohľad na tých 79 krotučkých dospelých mužov a žien, ktorí tvoria koaličnú väčšinu je hanebný až trápny.
Prečítajte si aj:
Robert Fico sa u Trumpa prebudil a pokúša sa naskočiť do vlaku
V parlamente sa napokon stalo len to, čo sa očakávalo. Na vyslovenie nedôvery vláde bolo 60 hlasov opozičných poslancov málo. Aj keby nastúpila opozícia v plnom počte, nestačilo by to. Za vládu hlasovali všetci 79 koaliční poslanci do nohy.
Ale ak chýbalo až 11 opozičných poslancov, vypovedá to aj o biede slovenskej opozície a spochybňuje ich pripravenosť byť alternatívou. Navyše okamžitá snaha opäť zvolať ďalšiu schôdzu o odvolávaní vlády vyznieva priam smiešne. Vyhrážali sa ňou poslanci Hnutia Slovensko, spomedzi ktorých sa hlasovania nezúčastnili predseda hnutia Igor Matovič, ani predseda parlamentného klubu Michal Šipoš.
Dá sa predpokladať, že na budúci týždeň nedopadne inak ani hlasovanie o siedmich ministroch – napríklad ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi-Eštokovi, obrany Robertovi Kaliňákovi, životného prostredia Tomášovi Tarabovi alebo ministerke kultúry Martine Šimkovičovej.
Prílepok Bartek
„Vy Mečiarovi nesiahate ani po členky a za týmto výrokom si stojím,“ vyhlásil počas rozpravy o odvolávaní vlády poslanec Hlasu-SD Michal Bartek na adresu Františka Mikloška. Obvinil ho aj z toho, že vždy bol proti záujmom Slovenskej republiky.
Bartek sa narodil v roku 1999, teda rok po tom, ako HZDS v roku 1998 prehralo voľby a Mečiar udelil amnestie únoscom Michala Kováča mladšieho, či štyri roky po tom, ako sa Mečiar stal „duchovným otcom“ únosu syna prezidenta Kováča. Bolo to jedenásť rokov po novembrovej revolúcii a dvanásť rokov po sviečkovej manifestácii, pri ktorých František Mikloško zohral významnú rolu.
Vo veku 26 rokov by už mladý muž mohol mať aspoň základné informácie o tom, kto bol Vladimír Mečiar, do akej izolácie dostal a kam viedol Slovenskú republiku a ako sa o demokraciu na Slovensku zaslúžil František Mikloško.
Ak budeme vychádzať z predpokladu, že prinajmenšom výčiny Vladimíra Mečiara neostali pred Bartekom utajené, nedá sa jeho výrok na adresu Františka Mikloška vnímať inak ako mentálna havária a morálne zlyhanie. Samozrejme, právo na existenciu majú aj hlúpe a nemorálne názory – ale takisto aj hodnotiace úsudky na ich adresu.
Osobne fandím Michalovi Bartekovi, aby sa naplnila jeho záslužná misia, na ktorej konci je strana Hlas-SD mimo parlamentu a on sa stane bezvýznamnou postavičkou na politickom smetisku. Čím viac bartekov vo verejných diskusiách, tým pravdepodobnejšia je takáto politická budúcnosť strany, ktorá sa kedysi v minulosti snažila odlíšiť od Smeru. Dnes sú však ako z rovnakých vajec.
Otázka, prečo by Hlas-SD mal dopadnúť v koalícii so Smerom inak ako Mečiarovo HZDS a Slotova SNS (teda skanibalizované) je čoraz viac rečnícka. Že je to zdroj optimizmu, za to vďačíme aj úkazom, akým je tento chasník.
