Frčím si dňom, držím volant, no mysľou som pri svojich deťoch.
Ešte toľko toho treba vybaviť! Myslím na sťahovanie Jakuba do nového bývania. Hlavou mi beží, čo všetko ešte potrebujú, v čom im treba pomôcť, aby to bolo pokojné a dobré. Predsa len, je tam malé bábätko.
Nedá sa mi inak. Ešte si pamätám, ako sme to zažívali my. Ako veľmi som pri našich troch sťahovaniach potrebovala pomoc svojich najbližších. A ako mi chýbala.
Dvaja drobci
Oproti mne cez priechod prechádza mama s dvoma drobcami. Zrejme idú na prechádzku či na nákup. Vidím sa v nich. Kde je tých tridsať rokov?
Mamina je radostná, s deťmi si čas očividne užívajú. Rovnako ako pred desiatkami rokov ja sama. Jej radosť privolá tú moju. Radosť z času, ktorý som strávila so svojimi deťmi.
Nebolo to jednoduché. Neboli sme bohatí. Nemali sme vyriešené všetky otázniky.
Rozhodli sme sa však investovať do toho najcennejšieho, čo sme mali. Hej, dívali sa na mňa čudne. Dostávala som divné a nepríjemné otázky. Dodnes si ich pamätám.
Tú na ihrisku v Bratislave, keď som čakala tretie. „Nemáte na antikoncepciu?“
A potom tých iks otázok v malom mestečku na juhu Slovenska. Top bola: „Vy ste tiež taká chudera ako ja, máte tri deti.“ (Netušila, že na ceste už bolo aj štvrté).
Alebo policajti. Niekedy som mala pocit, že naše veľké deväťmiestne auto zastavujú z čistej zvedavosti. Deti sedeli ako obarené, keď sa do stiahnutého okienka vopchala hlava v policajnej čiapke: „To všetky sú vaše?“
Krabice od banánov
Neviem zabudnúť na okamihy, keď mama potí krv. Napríklad keď má päť detí zo šiestich naraz kiahne. Alebo stačí, ak má doma všetkých sedem detí naraz chorých. V podmienkach paneláku je to taká balada v siedmich dejstvách, kým všetci neboli konečne fit. Teda, okrem mňa.
Nikdy som sa nevzdala sna byť mamou. Ani vtedy. Nosila som z Jednoty krabice od banánov. Boli skvelé na výrobu formúl, závodilo sa v nich napriek smrkaniu či kašľom po detskej izbe. Ale najprv bolo treba urobiť dizajn. Voskovkami.
Z krabíc od televízorov a plazmových obrazoviek sme stavali hrady. A kraľovalo sa v nich až do potrhania. Po nociach som zo zvyškov látok šila mikiny so slimákovými vreckami. „Kde si to kúpila?“ pýtali sa ma ľudia.
Pamätám si na prvý Samuelov nákup. Poslala som ho po tri veci, prváka som mala v merku z okna. Videla som jeho cestu z obchodu takmer celú. Aj značkovanie mliekom. Tašku ťahal po zemi, mliekové vrecká to neprežili. Sídliskové mačky však asi mali hody.
Milión lentiliek
V spomienkovej databáze mi naskakujú navarené pudingy v rade na kuchynskej linke či upatlané torty, ktoré sme piekli z ničoho. Neboli čarovné ani nadýchané, ale robili sme ich spolu a bolo na nich milión lentiliek. Keď som povedala kamoškám, ako pečiem so siedmimi deťmi na Vianoce, dostávali závraty.
„Ako to upratuješ?“
„Nijako. Boli sme spolu.“
Kľúčový bol čas s nimi. Aj počas pešej cesty na druhý koniec mesta do ZUŠ-ky. Aj počas cesty na stanicu, čakať ocka. Aj po večeroch, keď som im denne do noci rozprávala rozprávku na pokračovanie. Vlastnú.
Naskakujú mi obrazy tisícich okamihov, tých so slzami, tých s potom, tých s otáznikmi, tých s bolesťou…, ale aj tých, keď som verila svojim deťom viac ako ktokoľvek iný.
Od rána si spievam s Edith Piaf: Non, je ne regrette rien.
Nič neľutujem. To najdôležitejšie na svete som žila naplno. Hrdá na to, ako sme ustáli výzvu ísť za strelkou životného kompasu.
Bolo a je mojou radosťou byť mamou na 120 percent.
Nič pred týmto poslaním nemalo a nemá prednosť.
