Človek, teda aj mama, niekedy čaká, že keď deti začnú vyrastať, bude sa mu dýchať ľahšie. Niekedy to tak je – a niekedy nie.
Nemusím síce ráno obliekať sedem kusov potomstva, robiť taxikára po celom okolí kvôli hudobnej, skautingu, nácvikom kadečoho či vtedy, keď treba zohnať botasky, ktoré sedia na vysoký priehlavok. Nerobím už desiate, nežehlím skautské košele.
Vybité baterky a tajná polícia
Nebehám stále na úrazovku ako v čase prudkej puberty, keď nám chceli dať v onej ambulancii pri počte a energii našich detí už permanentku. Aj tak sú však dni, keď moje „nevyčerpateľné“ baterky nedávajú ani 30-percentný výkon.
Netreba na to tak veľa. Sú veci, ktoré mamy, teda aj mňa, zložia veľmi rýchlo.
Keď pubertiaci príliš protestujú a búria sa a nie je s nimi žiadna logická a pokojná debata. A to, čo chcú, je úplne cez čiaru.
Keď napriek zaplatenému kreditu na mobil a internetu v ňom ktorýsi z nich nechodí a nechodí a ani sa neozýva. Nedá sa vedieť, kde je práve teraz a čo sa stalo, ak nechcete cez GPS sledovať každý jeho krok ako tajná polícia. Dovolať sa mu je čistá ilúzia, skôr by som sa dočkala pešieho príchodu Papuáncov so zásobou tropického ovocia na mesiac.
Pichľavý whatsapp
A ešte horšie, keď sa dejú veci, za ktoré nemôže nik. Zvykne sa to všetko nakopiť v jeden deň: jeden rozčúlený teenager, ďalší so zlomenou rukou na poľadovici a k tomu nefunkčné prenosy komunikácie s už novou rodinou. Tých oficiálnych tridsať kilometrov medzi nami je niekedy viac ako tritisíc, slovíčka napísané do rodinného Whatsappu pichajú.
Zákon schválnosti vždy zariadi, že som vtedy ešte aj nevyspatá. Ak pripočítame ako rizikový faktor môj prechod, som mimo bežného štandardu a očakávaní svojich doma, aby mama bola vždy milá, všetko stíhala, nemala problém.
Mám ho. Napriek tomu, čo ako veľmi chcem byť aj sama „normálna“. No nemôžem. Nejde mi to. Nevládzem. Jediné, čo vládzem, je plakať. To moji chlapi doma neznášajú. Skoro všetci.
Nežné nakopnutie
V tomto stave túžim po niečom, čo by ma nakoplo, povzbudilo, prenieslo niekam inam. Túžim po niečom nežnom. Ale vtedy – ktovie prečo – buď nie je poruke moje objímadlo, teda manžel, alebo mu to akosi nedopína.
Presne v takomto rozpoložení som sedela pred pár dňami dolu v kresle, oči zavreté. Už dosť. Už nemám síl. Už neviem, čo urobiť. Baterky sú v keli.
Zrazu predo mnou pristála plechovka s radlerom. Kto je to taký ultra pozorný, že vie, čo mama môže? Predo mnou trčia dlhé nohy nášho benjamína, lorda Hamiltona. Ťarbavo ma hladí po hlave. On, čo päť rokov neznášal akýkoľvek nežný dotyk.
„Mami, bude dobre. Neboj!“
Zízam. Slzy mi tečú a on sa na ne nehnevá. „Chceš vreckovku?“
Uvarí mi čaj, aký mám rada, žmurkne na mňa. „Kam ti ho mám dať?“ A potom akože zmizne.
Čo mama miluje
No skôr ako stihnem prejsť znovu do smútku, zhora z haly zaznie klavír. Nie, nie je to dokonalé, niektoré riadky partitúry sa opakujú. Nedá sa však necítiť dve veci: nadšenie, s akým sa hrá…, a dôvod, pre ktorý sa hrá.
Niekto vie, že mama miluje klavír. Niekto vie, že pri ňom vydržím stáť dlhé minúty a nechať sa unášať hudbou. Niekto si pamätá, že toto by som dokázala počúvať hodiny. Niekto nezabudol, že ma hudba dvíha z dna.
A ten niekto práve vtedy, keď nevládzem, hrá. Dlho.
Vystreté krídla
Premietam si v hlave všetky detaily vývoja tohto nášho posledného motýľa a všetkému úplne nerozumiem. Ešte nedávno to pripomínalo skôr pažravú, egoistickú larvu. A potom dlho ignorantský zámotok, o ktorom nik netušil, čo sa z neho vlastne vyliahne. Rozhodne to však nevyzeralo na empatickú bytosť.
Jediné, čo ma držalo počas tohto obdobia nad vodou, bolo vedomie toho, čo a koľko som do každého zo svojich detí vkladala. A nádej, že sa to nemôže, dokelu, nemôže stratiť!
Deti nás často prekvapia. Zrejú inak a inokedy, ako my chceme. Motýľ vyletí von z kukly práve vtedy, keď to nečakáme. Keď už len zo zotrvačnosti veríme, že ten deň raz príde.
Počúvam tóny klavíra a aj ja vystieram svoje pokrčené krídla.
