Sú okamihy, keď jednoducho viem, že nemôžem uhnúť. Že musím byť „hard“. Ako teraz. „Dá sa to,“ opakujem pokojne už asi piatykrát. „Ak by to nešlo, ako by vyzerali ostatní chlapi?“
„Nejde to!“ pridal decibely do hlasu, purpur do tváre a zúrivé mávanie rukami môj syn. „Skúšal som to x-krát a ty to nechceš pochopiť!“
A teraz sa nenechať vytočiť. Byť z ocele, pokojná, nepodľahnúť horúčosti a pikantnosti situácie. „Ešte raz. Dá sa to! Je na to osvedčený postup a ja som ti ho už tiež ukazovala. Skúšal si ho použiť? Takto si oholený veľmi zle a je to smiešne.“ Pozerám na jeho pahorkatiny chlpov pomedzi hladké zóny tváre. Vyzerá to blbo.
„Skúšal! A je mi to jedno, ako vyzerám!“ zareval a vybehol hore schodmi. Ja viem, čo to v preklade znamenalo: Nechcem to skúšať, daj mi pokoj! Lenže ja viem, prečo musím byť teraz „tvrďaska“.
Žiletka alebo prepadák?
Nejde len o tú hladkú tvár po holení a dôstojný výzor. Ide o dôslednosť a precíznosť, vytrvalosť a odhodlanie dotiahnuť veci do dobrého konca. A v tom moje 180-centimetrové ratolestiatko zlyháva. Holenie je len cesta. Ak to vzdám teraz, prevalí sa to čoskoro inde. Kto zamestná chlapca, ktorý urobí len 70 percent roboty – lebo sa to „nedá“? Lebo to ani len neskúsi? Lebo jemu to tak stačí?
Práve preto kráčam hore do izby za ním. Pretože chcem, aby v živote uspel. Rovnakým spôsobom, ako teraz môže uspieť pri dobrom oholení sa. „Milý môj, som ochotná ti to ukázať znovu. Pôjde to. Uvidíš.“ Už trošku vychladol. Prikývol, o pol hodiny sa vidíme v kúpeľni.
A teraz „soft“
Musím prehodiť svoje sebaovládanie na „jemný režim“. Už ma skúsenosť naučila, že posun nastáva v pokojnom, láskavom a nápomocnom móde. Čo ako som vo vnútri objektívne spravodlivo nasrdená.
Môj syn stojí pred zrkadlom a ja mu s úsmevom „step by step“ vysvetľujem, čo ďalej. „Nepozeral si sa dobre na starkého, keď sa holil? Robil také brutálne grimasy! Namydlil seba aj nás…“
„Nepozeral som sa dobre,“ odvrkne zamračený.
„Ale ja áno, fascinovalo ma to! A preto ťa to teraz môžem naučiť.“
Blahorečím za čas, keď som zízala na svojho otca v zrkadle. Holenie, to bol divadelný kúsok bez opony a javiska. Štetka, mydlo v plastovej krabičke a klasická žiletka. Môj otec si dal vždy na tom záležať, a keďže sme mu ako deti robili divákov, ba stáli sme kvôli tej šou aj vo vani, nech ho vidíme, urobil z toho bravúrne predstavenie aj s detailným vysvetlením.
Presne to isté vrátane všetkých fínt na divné miesta chlapského porastu teraz testujeme. Holím postupne pravú stranu tváre svojho syna. Jeho hnev a odpor klesajú po každom ťahu žiletkou a opise, ako na to ísť ľahšie. Nuž, láskavosť robí svoje. Ba dokonca sa aj smejeme, keď sa pokúša vypučiť lícom tú istú bublinu, ako to robil starký. Nech sa to holí ľahšie.
„A tu ako?“ pýta sa konečne navnadený a zaujatý. „Tu mi to nikdy nejde!“
Vraciame sa. A na ďalšom mieste znovu. Pomaly, so smiechom, občas mu pridržím ruku. Lebo napredovanie si vyžaduje sprevádzanie, blízkosť, láskavosť, podporu. A trpezlivosť. Na to som tu ako mama aj pre už dospelého syna. Už nie príkazom. Ale hranicou, ktorú nepustím, a povzbudzujúcim vysvetlením so zaškolením.
A je to!
Podávam mu žiletku, nech to skúsi naľavo sám. Neuveriteľné! Funguje to! Jupíííí! Dokonca to zvládol za rovnaký čas ako ja pravú stranu. A čo je geniálne, očividne je na svoje hladké líca hrdý. Usmieva sa do zrkadla a spokojne si hladí dokonale hladkú tvár.
„Môžem ísť zajtra na tú svadbu, vyzerá to dobre!“
„Skvele! Som na teba hrdá! Dal si to!“
Bacneme si ako Pat a Mat. Ale s lepším výsledkom. Pre dnešok, ktorý však bude ako lekcia života fungovať o mesiac aj o tridsať rokov rovnako. Veci sa dajú! Aj keď mama musí kvôli tomu správne ladiť programy „hard“ a „soft“.
