Vchádzam do kúpeľne, potrebujem si umyť ruky. Typicky ženský reflex mi zdvihne oči na zrkadlo nad umývadlom.
Vzdychnem. Je to tam zas.
Neviem, ako ho to odnaučiť. Jednoducho, náš najstarší má fantastický zvyk pri akejkoľvek činnosti v tejto miestnosti oprieť svoje učiteľské čelo o zrkadlo.
Stopa je jasná, mastná a dlho zvykla hnevať moju predstavu o dokonale čistom zrkadle.
Nepomohlo ani vrátiť hriešnika x-krát na miesto činu a strčiť mu do ruky okenu a utierku z mikrovlákna. Zabúda na to, hlavu mu zamestnávajú neopravené písomky a čerstvé bludy piatakov zo zemepisu.
Nemám šancu. Iba proste vždy presne podľa tohto fľaku viem, že tam bol.
Kde je problém?
Došlo mi, že ak to on nevníma ako problém (no áno, utrieť to je vždy otázkou troch minút a neskutočne mi to zlepší náladu), bude problém vo mne.
Musím sa začať na to dívať inak.
Priznávam, bola to výzva.
Ešte dobre, že tých svojich milujem a že neznášam slovo „nedá sa“.
A tak mi konečne doplo: toto je čiastka QR kódu môjho syna. To, že je to on. Že je taký, aký je. Že je vzácny. Že je darom. Že nie je samozrejmosťou, že je. Ani to, že je tu s nami, teraz, stále.
Nie je to zároveň signál, že sa tu cíti bezpečne? Že napriek všetkej nedokonalosti svojej mamy vie, že je milovaný a prijatý?
Aj táto stopa na zrkadle mi to má, chce a vie pripomínať.
Schody a zemetrasenie
Rovnako ako jeho „schádzanie“ dolu schodmi doma: to je čistý príznak zemetrasenia. Ale zas je jednoduché odlíšiť jeho QR kód od kódu lorda Hamiltona. Ten chodí po schodoch ako duch zo zámku z anglického vidieka.
Naučiť sa čítať QR kódy svojich detí je detektívka. Každý z nich je iný. Každý sebe vlastným spôsobom hovorí niečo o tom, čo sa v jeho nositeľovi skrýva.
Je múdrosťou mamy vedieť tieto kódy čítať. Objaví v nich dôvod na vďačnosť a lásku.
Dešifrovať ich. Aj tie zabudnuté malé lyžičky všade po kuchyni. A byť vďačná, že naša Anna skvele varí.
Aj šialene krivo nakrojený kváskový chlieb. Lebo viem, že Miki síce zaspal, ale stihol si odkrojiť krajec a najesť sa pred odchodom vlaku.
Žehnajúca okena
Alebo veľká misa s lyžicou, položená decentne na kraji drezu. To lord Hamilton komponoval v noci ďalšiu skladbu a „na tajnáša“ si odniesol k tomu výživu.
QR kódy našich detí sa učím čítať denne. Objavujem ďalšie nové časti toho, kým moje deti sú. A na pozadí škvrny, ktorú „na prvú“ vidí rozčúlené upratovacie oko ženy, skúmam s úžasom srdce, život, dary, talenty stvorení, ktoré prišli spod môjho srdca.
Hreje to inak ako zlosť pri pohľade na mastný fľak na zrkadle.
Aj teraz pokojne beriem okenu. Popri leštení žehnám tomu, kto sa tam oprel.
