„Je tu Samuel,“ upozorní ma moja polovička, keď sa hodinu a pol pred polnocou ozve zaklopanie na dvere našej spálne.
Vzdychnem si. Čaká ma rozopínanie špeciálnej ortézy na jeho hojacej sa ruke po úraze a operácii. Logiku upínania tejto ortopedickej pomôcky neviem do seba dostať ani po týždni.
No viem, že teraz potrebujem byť mama-kvočka.
Tá, čo je prítomná, blízka, chrániaca, pomáhajúca. Tá, čo na aktivovanie funkcie mamy-kvočky nepotrebuje viac ako pohľad.
Ruský mužík po vodkách
Ako včera, keď Sam došiel z práce zo školy v tej svojej divnej ortéze a zimnej vetrovke, dokrútený ako ruský mužík vyliezajúci zo zemľanky po troch malých vodkách.
Ako dnes, keď som bola poctená dôverou (áno, kvočke sa neskutočne dôveruje!) a náš benjamín mi prezradil, že tohto roku má na starosti tlač všetkých študijných materiálov na súťaž mladého záchranára.
V kvočke sa zapol alarm: „Nie je dosť papiera v tlačiarni, kúp ho!“ Vytiahla som kasu spod krídla (rozumej z kabelky) a prispela na bohumilú činnosť. Vlani vyhrali tretie miesto.
Ten pohľad môjho syna ma bude hriať dlhšie ako kvočku perie.
S mamou-kvočkou sa dá skvele hovoriť o najtajnejších veciach a vymýšľať nové, ešte tajnejšie.
Úprimne, radšej som kvočkou. Ale nie vždy je to dobré – a hlavne potrebné.
Z kvočky medvedica
Niekedy musím byť ako mama-medvedica. Či sa páči, či nepáči, zdrapnúť a za kožu doniesť, kam treba. S mamou-medvedicou sa nedebatuje. Nejde to. Tu treba zasalutovať a mať rešpekt.
Nejako tak sa to včera udialo s naším piatym v poradí. Prirýchlo zaliezol do svojej kutice – skôr ako sa patrilo a malo. Stačil jeden pohľad medvedice do pralesa našej kuchyne a všetko bolo jasné. Že treba vyjsť von, kde je tma a mínus šesť, a hodinky ukazujú dvadsiatu druhú?
To predsa nie je môj problém – kompost treba vyniesť dnes. A dal sa vyniesť aj pri mínus jeden a za svetla.
Postup mamy-medvedice má svoje výhody. Nemusím chodiť často do ZOO, aby som vedela, ako bručia nespokojné šelmy.
Ale to je ešte fajn.
Srdce v nohaviciach
Niekedy musím byť mama-orlica. Vystrčiť mláďa z hniezda, nech začne lietať.
Pustiť ho, aj keď mám srdce v gatiach viac ako ono.
A byť neskutočne pevná, ako z ocele na lietadlo. Nedať znať ani cit, ani slovko. Konať.
Nepreberať za neho zodpovednosť tam, kde potrebuje štafetu zrelosti niesť samo.
Trebárs tak, ako to bolo aj s dopravnými prostriedkami nášho dorastu: sľúbila som servis okolo bicyklov do času, kým nebude hotový prístrešok so stojanmi. Odkedy však prístrešok stojí, odmietam hľadať servisáka na čudesne časté defekty kolies.
Chceš bike, staraj sa. Nestaráš sa? Fajn, predám ho, škoda, aby špatil dvor a zaberal miesto.
Proste: Leť, buď zodpovedný, udrž výšku, smer, rýchlosť, staraj sa o bezpečnosť.
Ži!
Hej, občas prídu pády, oškreté sebavedomie, príde na „trápne reči, ktoré už tisíckrát počuli“.
Mama-orlica nerieši, mláďa musí z hniezda von.
Len Boh vie, ako ťažko jej pri tom je. Hoci zvonku vyzerá ako valiaci sa obrnený transportér, keď sa otočí do svojho kúta, chrbtom k absolventovi výcviku života, ukvapne jej slza a ona tam kdesi smerom dohora v tichu štipne len jedno:
„Kvok!“
