Tím krízovej intervencie Modrého anjela bol pod vaším vedením v Staškove, priamo na mieste tesne po tom, čo trinásťročný chlapec nožom zaútočil na dve učiteľky a spolužiačku. Tragédia napokon stála život 61-ročnú učiteľku Boženu Mariakovú a trinásťročnú žiačku Nelu. Druhá pedagogička skončila v nemocnici. Čo človek-obeť, teda váš klient z radov svedkov, zasiahnutých či učiteľov, pri takejto udalosti bezprostredne vidí a zažíva?
Klienti popisujú, že vidia scény a obrazy, ktoré boli pre absolútnu väčšinu z nich dovtedy známe iba z filmov alebo počítačových hier. Nič z toho ich však na realitu nepripraví. Náhle a nečakane pribudnú extrémne zvukové, vizuálne a telesné vnemy, pridajú sa aj pachy. Niekedy trvá sekundy alebo desiatky sekúnd, kým si účastník útoku vôbec uvedomí, že to, čo sa deje, je skutočné.
V Staškove napríklad veľa klientov uvádzalo, že to všetko spočiatku považovali za vtip. Iní mali pocit, že sa im sníva. Obrazy z miesta útoku boli pre laikov desivé, no zdanlivo paradoxne sú na tom zvyčajne lepšie tí, ktorí ich videli na vlastné oči. Ľudia, ktorí zažili „len“ akútnu hrozbu, no boli ušetrení pohľadu na obete a stopy po útoku, sú často vystavení nezastaviteľným opakujúcim sa fantáziám. Tie ich v konečnom dôsledku zaťažujú ešte viac.
Chlapec v Staškove sa priamo inšpiroval minimálne dvoma inými páchateľmi z minulosti. Jednému z nich sa dokonca pokúšal podobať vizuálne aj typom zbrane.
Ako ľudia počas útoku reagujú? A čo majú robiť, aby si zvýšili šancu na prežitie?
Závisí to od ich povahy, skúseností, veku či emocionálneho nastavenia. Platí však, že pri extrémnych podnetoch sa rozdiely v správaní zvyčajne dočasne stierajú. Kto vidí, ako sa páchajú vraždy nožom zblízka, našťastie zvyčajne reaguje pudovo, teda snahou ujsť alebo rýchlo dostať medzi seba a hrozbu nejaké predmety, steny či dvere. V Staškove presne tento efekt priniesol dramatické zníženie počtu obetí. Nesmierne pomohlo aj to, že viacerí dospelí zachovali rozvahu a okamžite reagovali na pokyny riaditeľky. Vyzývala ich, aby deti ukryli a zabarikádovali sa, vďaka čomu sa väčšina z nich v priebehu pár sekúnd ocitla mimo bezprostrednej hrozby.
Treba si uvedomiť smer útoku: páchateľ postupoval z prízemia na poschodie, takže útek mimo budovy neprichádzal do úvahy. Jediným možným krokom bolo spomínané ukrytie sa, v odbornej terminológii takzvaná invakuácia. O boj sa pokúsili len štyri obete, pričom dve z nich už dnes, žiaľ, nežijú. Fyzická konfrontácia je totiž namieste skutočne až v krajnom prípade. Prvotné stiahnutie sa do bezpečia nie je zbabelosťou, ale kľúčovým faktorom na prežitie.
Existujú konkrétne zmeny správania alebo vzorce, ktoré by mali byť pre rodiča, učiteľa či spolužiakov varovným signálom?
Rozhodne áno. Až na absolútne výnimky na úrovni štatistickej chyby všetkým útokom predchádza obdobie, keď sa začínajú objavovať prvé fantázie a predstavy. Neraz sú už v tejto fáze postrehnuteľné aj pre viacerých ľudí v okolí – kamarátov, spolužiakov, niekedy i dospelých. Postupom času nadobúdajú čoraz konkrétnejšiu podobu a prechádzajú do príprav na samotný čin.
Je dôležité zdôrazniť, že absolútna väčšina detí v dôsledku rôznych okolností k skutku nikdy nedospeje ani v tejto fáze. To je presne priestor, v ktorom profesionál alebo kvalitne poučený laik dokáže rozoznať, že sa u niekoho naštartoval proces, ktorý sa môže skončiť katastrofou. Nemusí k nej dôjsť, ale naozaj chceme s pozitívnou intervenciou čakať až na to, či niekto túto hranicu prekročí?
Je tu aj jedna vec, ktorú sa roky nedarí dostať do vedomia ani väčšine profesionálov. Obetí útokov na maloletých je na Slovensku ročne mnohonásobne viac, než sme ochotní si pripustiť. Nazývame ich samovrahmi a od útočníkov v školách ich v skutočnosti odlišuje iba terč.
Fascinuje ma, ako dokážu obranné mechanizmy aj u profesionálov rozštiepiť dva tak priamo súvisiace javy, akými sú vraždy a samovraždy. Spúšťací mechanizmus aj intrapsychický vývoj sú pritom prakticky totožné – ide o čoraz menej znesiteľný pocit úzkosti, napätia a inakosti.
Ak chcete poznať skutočný rozsah hrozby, namiesto štatistík závažných trestných činov je oveľa lepšie skúmať dáta Národného centra zdravotníckych informácií. Až tam sa ukazuje desivá pravda v celej svojej nahote.
Bezprostredne po čine ste zasahovali aj pri ďalších smrteľných útokoch na školách, no v mysliach rezonuje aj tragédia pred bratislavskou kaviarňou Tepláreň. Sú dnešní mladí ľudia ovplyvniteľnejší náladami v spoločnosti či informáciami na sociálnych sieťach?
Tu treba s pokorou brať do úvahy prirodzenú schopnosť ľudského mozgu pamätať si a ukladať do vedomia udalosti, ktoré sa niečím vymykajú z každodennosti. Preto si väčšina ľudí presne pamätá, čo sa na ktorých školách udialo za uplynulé desaťročia, no nespomenú si, čo mali minulý štvrtok na obed.
Dospelí majú s pribúdajúcim časom tendenciu uveriť, že situácia je stále horšia. Neuvedomujú si pritom, že ich mozog si len sčítava extrémne, zapamätateľné udalosti. Pozorujem to aj na sebe – taký ten ufrfľaný, defenzívny postoj či dokonca nostalgiu za „starými dobrými časmi“. Žiadne také pritom neboli. Mení sa iba spôsob a forma v dôsledku okamžitej dostupnosti správ, fotografií a videí.
Zároveň to však neznamená, že stokrát videné nemá na mladých vplyv. Dnes už napríklad možno zverejniť, že chlapec v Staškove sa priamo inšpiroval minimálne dvoma inými páchateľmi z minulosti. Jednému z nich sa dokonca pokúšal podobať vizuálne aj typom zbrane.
Po takomto útoku sa často hovorí o bezpečnostných opatreniach. V Staškove mal kamerový systém v čase útoku plánovanú odstávku. Čo sú podľa vás efektívne spôsoby prevencie?
Pozrite, nechcem nijako znevažovať tých, ktorí sa upínajú ku kamerám ako k nástroju prevencie, pretože vnímam, že v ich účinnosť úprimne veria. Musím však povedať, že aj v tom najlepšom prípade môžu záznamy z kamier poslúžiť len ako vynikajúci dôkaz do spisu o priebehu útoku. Kto ešte dnes verí, že kamerový systém odradí mladistvého páchateľa od násilného činu, jednoducho nepochopil paradigmatickú zmenu v generácii, ktorá sa blíži k prahu dospelosti. Jej príslušníkov totiž predstava, že ich konanie bude niekde zvečnené, nedesí ani neodstrašuje. Naopak. Žijú vo svete, v ktorom to, čo nie je na videu, akoby ani neexistovalo.
Čoraz viac útočníkov dáva úplne jasne najavo, že chcú byť videní. Presne o to svojimi skutkami bojujú. Pozornosť a zanechanie akejkoľvek stopy sú pre nich neraz jedným z hlavnými motívmi. Dnes by ma už skôr prekvapilo, ak by sa podobný skutok nestal virálnym. Veľa páchateľov nenecháva nič na náhodu a sami si svoj čin dokumentujú, niekedy doslova v priamom prenose streamovaním. Priamo v Staškove bolo úplne jedno, či oficiálny kamerový systém fungoval, alebo mal práve odstávku.
Pri rozhovore v pracovni riaditeľky chcel, aby spolu zavolali na jednu z liniek pomoci deťom v kríze. Číslo bolo vyťukané, no nezdvihol nikto.
O problémovom správaní útočníka sa vedelo vopred. Prokuratúra preveruje včasnosť konania inštitúcií. Zlyhávajú podľa vás inštitúcie, ktoré majú deti chrániť?
Konanie Generálnej prokuratúry SR je logickým a rozumným krokom. Nechcem vyznieť cynicky, ale ako profesionál jednoducho nemôžem nevnímať tento útok aj ako ďalšiu z príležitostí na identifikáciu chybných krokov či slabých miest. Nie pre kriminalizáciu jednotlivcov, nie pre ich predhadzovanie rozzúrenému internetovému davu alebo hanenie inštitúcií, ale ako ďalšie z poučení do budúcnosti. Presne to totiž zúfalo potrebujeme.
Systém prevencie a odozvy dlhodobo nestíha reagovať na nesmierne dynamicky sa meniaci svet. Sám na sebe musím priznať, že vnímam, ako prestávam niektorým veciam rozumieť. Mám 56 rokov a čoraz častejšie sa pristihnem pri bezradnom krútení hlavou nad vynaliezavosťou generácie, o ktorej bezpečnosť sa máme starať. Čoraz menej rozumiem ich potrebám, algoritmom v ich prežívaní a správaní alebo tomu, čo dnes už zastarane nazývame morálkou.
Ako potom chceme pomáhať riešiť následky ich skutkov, keď im ako generácia tvorcov systému legislatívy, prevencie a represie jednoducho tak málo rozumieme?
Ako máme vnímať maloletých útočníkov? Ako obete systému, alebo ako bezpečnostnú hrozbu?
Nemám rád floskulu o obetiach systému. Často sa totiž zneužíva na prenášanie zodpovednosti z jednotlivcov na akýsi bájny systém, ktorý neraz v skutočnosti existuje iba formálne.
Zúčastňujem sa aktivít, ktoré iniciujú ľudia s úprimnou snahou tento systém zlepšiť, no neraz odtiaľ odchádzam frustrovanejší než predtým. Nie preto, že by v miestnosti nesedeli desiatky vynikajúcich profesionálov. Ale preto, že to trvá celé roky a ja vidím čoraz viac roztvorené nožnice medzi potrebami terénu a našou schopnosťou nájsť preň kvalifikovanú odozvu.
A to nehovorím v snahe hľadať pre nás všetkých alibi. Technologický vývoj a dostupnosť nástrojov, ktoré boli ešte pred pár rokmi nemysliteľné, sa dnes dostávajú do rúk deťom – teda bytostiam, ktoré ešte sotva môžeme podozrievať z pevne ukotvenej hodnotovej orientácie.
Veď koniec koncov, pozrite sa, ako sa vo svete prekypujúcom opulentným obsahom na jeden klik čoraz viac strácajú aj mnohí dospelí. Čo potom môžeme čakať od detí?
Útočník zo Staškova má len trinásť rokov.
Na druhej strane, vnímať tohto páchateľa výlučne ako obeť systému by bolo nemiestnym zjednodušením. Ide o živú bytosť, ktorá pripravila o život dve iné. Zmenila budúcnosť desiatkam ďalších ľudí a tú svoju tiež.
A nestalo sa to z ničoho nič. Predchádzali tomu roky prežívania v prostredí, kde došlo k fatálnemu zlyhaniu predovšetkým rodiny, čo na chlapcovi zanechalo nezmazateľné stopy. Priskoro sa stretol s tým, že nejakí „ujovia a tety“ rozhodli o jeho osvojení, že otec je pre svoje skutky nedostupný a matka tiež. Vo svete, v ktorom vyrastal, mu jednoducho prischla nálepka, s ktorou sa nemal ako cítiť dobre.
Bezprostredne pred útokom sa riešila jeho krízová intervencia, keď nakreslil učiteľky v koncentračnom tábore. Mala vôbec nejaký význam?
V tejto fáze príbehu by bolo neprofesionálne predbiehať vyšetrovanie a detailne opisovať, čo všetko považujem za zlyhania jednotlivých profesionálov, ktorí mali na jeho vývoj priamy dosah. Bolo by však nepoctivé tváriť sa, že žiadne nevidím.
Extrémna eskalácia tlaku okolia v týždňoch a dňoch predchádzajúcich útoku a k tomu minimum zásahov, ktoré by neskorší útočník vnímal ako podporné, jednoducho nemohli dopadnúť dobre. Niektorým krokom profesionálov z týždňa pred samotným útokom prosto odmietam rozumieť. Tresty a vyhrážky represiou majú svoje nezastupiteľné miesto v systéme, ale kde sú v ňom skutočne účinné kroky smerujúce k deeskalácii?
A povedané úplne hlúpo, koho vlastne naozaj zaujímalo, prečo sa chlapcovo prežívanie postupom času tak dramaticky mení? Lebo nie je pravdou, že informácie chýbali. No nenašiel sa nik, kto by skutočne s tým niečo urobil. Skúšali to viacerí a výsledok dáva jasnú odpoveď, ako úspešne.
V parlamente sa v zrýchlenom konaní schvaľuje zákon proti radikalizácii. Môže takáto legislatíva pomôcť?
Legislatíva má a musí tvoriť rámec, v ktorom majú pôsobiť profesionáli schopní reflektovať potreby a formy prežívania mladej generácie. Niektoré legislatívne iniciatívy idú dobrým smerom a ani ten základný rámec nemožno považovať za fatálne zlý. Som však doslova alergický na obviňovanie politikov a systému z dôsledkov ľudských katastrof a zlyhaných rodinných vzťahov.
Žijeme v bizarnom svete, kde na to, aby sa politici vôbec rozhodli vypočuť volanie odbornej verejnosti po zmenách zákonov, musí otvoriť okno príležitostí až nejaké dieťa so zbraňou.
Druhou stranou tej istej mince je akási magická moc, ktorú verejnosť pripisuje aktuálnej politickej garnitúre, nech už je pri moci ktokoľvek.
V tomto svete môže za dôsledky katastrofálneho zlyhania rodičov v dedine na Kysuciach premiér, za zlyhanie prirodzeného sociálneho prostredia minister školstva, a keď niečo podcenia profesionáli s každodenným kontaktom s budúcim páchateľom, vinníkom je onen bájny systém.
Kto ešte dnes verí, že kamerový systém odradí mladistvého páchateľa, nepochopil túto generáciu. Im predstava, že budú zvečnení, nevadí – oni po tom túžia.
Súčasťou zákona sú aj obmedzenia prístupu detí na sociálne siete. Dá sa to u nás ešte efektívne regulovať?
Zakážme deťom mobily a sociálne siete, v poriadku. Dôsledok je však vopred známy. Bude to mať podobu zakázaného ovocia a deti nám opäť raz ukážu, aké vedia byť vynaliezavé. Už dnes je problém ich vôbec rozhovoriť a dostať sa s nimi do priameho kontaktu. A my naozaj veríme, že ak ich takto zaženieme ešte hlbšie do podzemia, zázrakom sa to zmení?
Sme ako škrečky uháňajúce v kolese, ktoré sa krúti stále rýchlejšie. Prípad v Staškove nám zas a znova ukázal, že priveľa biča a málo cukru nie je riešením. Upieranie prístupu na sociálne siete je dnes síce najobľúbenejším trestom, ktorý dospelí deťom udeľujú vo viere, že to funguje, no on nefunguje.
Boli ste priamo na mieste, rozprávali ste sa s účastníkmi útoku. Aké skutočnosti z tohto dňa ešte môžu vyplávať na povrch?
Od začiatku vyšetrovania je zrejmé, že počet obetí nemal byť konečný. Existoval zoznam ďalších osôb spomedzi učiteľov a žiakov, ktoré hodlal páchateľ napadnúť.
Našťastie, v priebehu útoku došlo k niečomu, s čím nerátal. A síce k rozporu medzi fantáziami a realitou. Fyzická sila, s akou útok začal, rýchlo vyprchávala a zároveň bol konfrontovaný s vnemami, ktoré nikdy predtým nezažil. To malo výrazne tlmivý účinok na jeho snahu pokračovať.
Tento moment správne vyhodnotila riaditeľka školy a pokúsila sa o nadviazanie kontaktu a deeskaláciu. Zareagovala úplne inak, ako očakával, a jeho plán sa tak náhle zrútil. Zareagovala uveriteľne, a to bolo absolútne kľúčové. A po rozhovore s ňou viem, že to nebol trik, jednoducho jej na ňom skutočne záležalo.
Povedala vám riaditeľka školy, ako útočníka odlákala a tým prerušila jeho vraždenie?
Najprv sa začal dožadovať rýchleho príchodu polície a usmrtenia, ktoré by všetko ukončilo. Jej prejavený záujem, odmietnutie smrti a prosba, aby spolu skúsili nájsť inú cestu, viedli k tomu, že odložil zbraň a nasledoval ju do jej pracovne.
Pri rozhovore vyšlo najavo, že chce, aby spolu zavolali na jednu z liniek určených na pomoc deťom v kríze. Malo to priamy súvis s udalosťou v minulosti. Číslo bolo vyťukané, no nezdvihol to nikto. Následná rezignácia a strata energie však viedli k tomu, že hrozba bola definitívne odvrátená.
Existuje teda vôbec nejaký kľúč k skutočnej prevencii, ak legislatíva a technické opatrenia zlyhávajú?
Ako profesionál by som nikomu neodporúčal vstupovať do prebiehajúceho útoku, pretože je to spôsob, ktorý nutne vedie k ťažkým zraneniam či smrti. Ibaže riaditeľka školy v Staškove prosto správne vyhodnotila situáciu, odhadla rozumnú mieru rizika a predovšetkým ukázala útočníkovi, že jej na ňom naozaj záleží. V tejto jedinej vete je odpoveď na väčšinu otázok.
Nešťastím je, keď k takémuto kroku niekto pristúpi až uprostred rozpútaného pekla. Skutočná prevencia by mnohým útokom dokázala predísť – a nemám na mysli politikov ani legislatívu. Mám na mysli nadkritické množstvo ľudí, ktorí majú deti naozaj radi a veria, že im môžu byť oporou. Ľudí, ktorí vedia počúvať a rozumieť, keď zlyhá ich primárne okolie.
Kým bude priveľa z nás veriť, že deti obklopené kamerami, bezpečnostnými rámami, pozamykané v budovách, zaplavené zákazmi, obmedzeniami a vystavené trestným oznámeniam si uvedomia, ako veľmi nám na nich záleží, nič sa nezmení. Rozhodne nie k lepšiemu.
