Neviem, ako to vnímate vy, ale ja zisťujem, že mojím druhým neoficiálnym povolaním je byť zdravotnou sestrou.
Alebo, presnejšie, záchranárkou.
A to napriek tomu, že som síce pôvodne na zdravotnú školu chcela ísť študovať, no moje prvotné nadšenie zabrzdil odpor voči krvi. Až taký, že bolo treba ošetrovať mňa.
Lenže, to bolo kedysi.
Potom som sa stala mamou.
Už nevolajte
Pamätám si časy, keď sme päťminútovú trasu z paneláku do nemocnice absolvovali každý týždeň. Cieľ bol jasný: úrazovka.
Moja sedmička dorastu mala takú výkonnosť napriek všetkým opatreniam, až mi sestrička na ambulancii ponúkla vystavenie permanentky.
Z toho, že som niekedy mala problém s pohľadom na krv, zostala už iba anekdota.
Najčastejšie však zasahovala operačná jednotka záchrannej „mamaslužby“ priamo doma. Neverili by ste, aká je domáca slivovica z Turca, každoročný tvrdohlavo darovaný podiel od môjho otca, výborným prostriedkom na dezinfekciu už takmer fialového nechtu.
„Čo si robil? Odkedy to máš?“
„Neviem, asi týždeň.“
Viem, ako vyzerá oškretý chrbát, keď sa nášmu intelektuálovi nechcelo zliezť z vŕby s použitím rúk a myslel si, že však sa zošmykne popri kmeni. Viem, ako sa dá zlomiť kolobežka a kľúčna kosť naraz. Viem, ako sa dá vybiť trvalý zub. Dokonca viem aj to, čo nevedel ortopéd s tridsaťročnou praxou: ako sa dá vykĺbiť bedrový kĺb.
„To sa ako dá?“ pýtal sa neveriaco.
„Mám vám to ukázať, pán doktor?“ odpovedal pohotovo lord Hamilton, povestný lezúň stromový.
Najlepšia bola naša pediatrička. Veľmi rýchlo zistila, že moja zdravotnícka profesionalita je na vysokej úrovni, a pri jednej telefonickej konzultácii mi povedala: „Viete čo? Už mi ani nevolajte. Veď to dávate super!“
Záchrana zdravotníctva
Som si istá, že vďaka nám mamám ono zdravotníctvo nikdy neskolabuje. Mamy to zvládajú. Od ľahkých sopľov (no pritom „smrteľne nebezpečných“, ak ide o chlapcov) cez letné hnačky, rodinné vracanie všetkých okrem mamy, hnisavé angíny, zlomené ruky a nohy, zadreté nechty, najmilšie vši vo viacerých hlavách naraz, kliešte prisaté na nesprávnom mieste, ovčie kiahne na pokračovanie počas štyroch týždňov až po kladivom pomliaždený prst po kutilskej akcii. No netreba zabudnúť ani na akné, ktoré si hlavne chlapci najčastejšie liečia nechtami.
Viem, prečo u nás boli roky, keď frčala Smecta, a prečo musím mať vždy poruke „lepidloplast“, dezinfekciu a vrece elastických obväzov. Neovládam síce latinčinu, ale presne viem, čo s tým a ako k tomu došlo.
Nuž, aj naposledy lord Hamilton zažmurkal, posadil sa do večne okupovaného kresla a zahlásil:
„Nejako ma bolí noha.“
„Kde? Čo si robil? Odkedy?“ Zdravotnícke otázky mi idú.
„Tu dolu. Neviem, čo sa stalo. A odkedy? Nooo… Asi štyri dni to bolí?“
Nemám čas ani zagúľať očami. Jemne skontrolujem hybnosť, otestujem silu bolesti a máme to.
Nikdy som si nemyslela, že dva roky intenzívneho výcviku na zdravotnícke súťaže takto predurčia moju materskú kariéru. Asi to však zažívate rovnako.
Takže: koľko tých licencií berieme, mamy?
