„Vydrž, ešte dorobím toto…“
„Budúci týždeň sa na to pozrieme…“
„Po výplate to kúpime.“
„Áno, prerobíme tú izbu budúci mesiac. Už treba!“
V sľuboch bez záruky som bola majsterkou sveta. A mala som veľmi dôstojné a uveriteľné alibi. Vedela som to pred sebou vždy spoľahlivo obhájiť.
Nie však pred našimi deťmi. Hoci som si stále hovorila, že je to pre ich dobro a že sa pre ne zodieram. Nevidno to?
Veď musím navariť večeru. Musím! Teraz!
Umyť riad. Ešte vytiahnuť oblečenie z práčky a povešať. Nebudú hádam chodiť špinaví!
Dopísať text. Zajtra už musí byť na webe.
To, po čom túžili, o čo prosili, mi prišlo ako nepodstatná maličkosť. Niečo, čo počká. Niečo, čo ich nezabolí. Niečo, čo je v poriadku, keď to nebude teraz.
Priznávam, boli dni, keď som sa zúfalo prehadzovala v posteli a pred sebou som videla oči svojho najmladšieho a jeho neodolateľnú prosbu: „Maminka, poď sa so mnou zahrať!“
Čo je dôležité TERAZ?
Kým som sa naučila porozumieť tomu, čo má byť TERAZ a čo počká, musela som zmúdrieť. A lekcie to boli tvrdé.
Už si nemôžem zahrať s Jonim to človeče.
Ale vďaka nemu sa ho hrávame všetci spolu každý deň.
TERAZ.
Aj keď je v umývadle kopec špinavého riadu. Aj keď mi prerastá burina nad zeleninu. Aj keď moja mama krúti hlavou nad desať mesiacov neumytými oknami.
TERAZ je totiž zázračné.
Dalo nám toľko pokoja, radosti, prijatia, koľko by mi nedalo ani sedemnásť okien nášho domu umytých každý týždeň, vypulírovaných do dokonalosti s voňavými, čerstvo opratými záclonami.
A to ja čisté okná milujem.
Neodkladám však už to, čo je podstatné pre vzťahy.
Dať prednosť
Otáčam sa od práce, ak nado mnou stojí môj syn. Viem, že chce prehodiť pár slov o tom, ako ho dnes čertila 5. A na geografii. Robota počká. Vzťah s ním nie. Je krehký ako starožitná misa po mojej prababičke.
Len ofukovať. TERAZ.
Bežím obviazať opuchnuté nohy svojej dcére. Aj keď som si práve sadla do nášho okupovaného kresla. Lebo ona mi za to TERAZ stojí.
Smejem sa s lordom Hamiltonom (to je náš šiesty, vlastným menom Šimon), keď si štrngajú poctivými poldecákmi plnými mlieka pred polnocou s mojím drahým. Pretože ako pravý introvert sa otvára a hovorí práve TERAZ.
Zmeškať to by bolo hriechom.
Učím v záhrade nášho „františkána“ správne ostrihať malinové kríky. TERAZ. Nech sú tie maliny také láskavo sladké ako puto medzi nami. Hej, pôvodne som myslela, že to urobí sám, on – budúci profi záhradník. Ale potom, ako som zbadala, že mu zablikalo v očiach o čosi viac, pustila som všetko ostatné z rúk.
TERAZ je kúzelná palička mamy. A nič, nič nemá prednosť, ak ide o to, čo má byť medzi nami pevné, silné, nežné dnes aj o sto rokov.
Aby moje deti žili to TERAZ so mnou, aj keď už nebudem vládať.
Aby chceli byť so mnou v každom TERAZ. Aby to chceli naučiť svoje deti.
TERAZ.
