No nielen preto, aby utužovali puto so svojimi synmi a trávili s nimi čas. To je bonus a dobrá vec, no podstatné na tom hokeji je niečo iné.Každá mama by mala na hokeji byť – alebo ho aspoň raz do týždňa pozerať v telke – preto, aby veľmi dôsledne sledovala… mantinel.
No čo, čosi vyše metra pásu nad zemou dookola plochy, popísaného reklamou. Nič zaujímavé. Veď to, veď to! A ďalej? Dívaj sa: o ten mantinel sa plieska. Pri nárazoch z príliš rýchleho pohybu a nevybranej zákruty. Pri stretoch s hráčom z opačného tímu. Vrazí sa doň aj v stave frustrácie, keď nejde všetko len tak. Trieska do neho puk, a nie raz. A k tomu aj hokejky. Od radosti, ale aj od zlosti.
No, užije si ten kus zariadenia štadióna. Niekedy úplne vážne premýšľam, ako sa asi cíti. Lebo jeho úloha je nemenná: jasne vymedziť hranice hry a nepustiť ďalej. Chrániť tých, čo sú na ihrisku, aj tých, čo sú za plochou. Pripomínať pravidlá. Všimla si si? Ako často sa pri búrlivom nájazde posunie bránka, lietajú hokejky, prilby a občas aj hráči po ľade. Iba ten mantinel neuhne. Drží. Musí.
Ty si tým mantinelom doma. Tvoje deti sa učia hrať hru života. Nehovor, že nevidíš zápasy, slovné či živé fyzické roztržky medzi súrodencami, pokusy obchádzať pravidlá, prekročiť hranice ihriska vašej rodiny a jej pravidiel. Zažívaš vrieskanie a trieskanie. Vzdor, truc, hnev, nespokojnosť, spochybňovanie. Nehovor, že si nepočula vety: „Nikto nemá takých blbých rodičov ako ja!“ „To kto kedy vymyslel takúto haluz ako pravidlo? To nemá zmysel!“ „Moji spolužiaci to nerobia. Prečo by som mal ja?“ „Mami, to myslíš vážne? Nedá sa urobiť výnimka?“
Variantov búchania o mantinel je veľa. A budú tu stále. Áno, aj keď sa z detí stanú dospelí, aj keď už budú mimo domu. Dokonca aj keď budú mať svoju rodinu, aj vtedy sa ešte stále budú pokúšať podliezť to, čo je u vás doma. A budú extra potvorsky sofistikovaní. Lenže aj keď ti srdce neviem ako búcha, pípa, slzy tečú…, sú situácie, keď musí mantinel ostať pevne stáť. Nepohnúť sa. Neuhnúť. Nie preto, že si z kameňa a nemiluješ svoje deti. Práve preto, že ich miluješ a vieš, že toto nie je pre ne dobré. Že potrebujú hranicu. Bez nej sa stanú presne tým, čo ťa desí v predstavách.
Kedysi dávno nám jeden kňaz povedal: „Rodičia sú doma prorokmi. A tí nikdy neboli vážení, prijímaní, rešpektovaní. Naopak: boli opľúvaní, vyháňaní, spochybňovaní, prenasledovaní, ponižovaní… a bolo im ubližované rôznymi ďalšími spôsobmi. Ale bez nich to jednoducho nejde. Sú napriek všetkému povinní hovoriť o pravde života.“ Zapamätala som si to, hoci som si vtedy, pri ešte malých deťoch, nevedela predstaviť realitu úplne do dôsledkov. Preto ti hovorím: choď na hokej. A dobre sa pozeraj na mantinel.
