Podobne ako v živočíšnej ríši, aj v politickom živote sa dokáže i ten najsubmisívnejší subjekt postaviť na odpor, ak je zahnaný do kúta a je ohrozená jeho existencia.
Pred niekoľkými dňami to predviedol predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Andrej Danko a spolu s opozíciou odvolal ministra životného prostredia Tomáša Tarabu, čím zaskočil premiéra Roberta Fica (predsedu Smeru-SSD) a nanovo prekreslil politickú mapu rok pred voľbami.
Ukázalo sa, že vydieračským potenciálom nedisponuje len koaličná strana Hlas-SD, ktorá podporu štátneho rozpočtu podmienila svojimi prioritami („kočíkovné“, vyššie platy policajtov a pod.). Ku skupinám huliakovcov a migaľovcov, ktoré si získali ministerské posty (cestovný ruch a šport, investície a regionálny rozvoj), sa nečakane pripojila aj SNS (rezort životného prostredia). V budúcnosti sa môžu pridať Tomáš Taraba a Peter Slyško, ak medzi seba zlanária ešte jedného poslanca.
Taraba bol pôvodne nominantom SNS, neskôr sa s jej šéfom rozhádal.
Beztrestnosť a ignorancia
Robertovi Ficovi sa zatiaľ darí odkladať predčasné voľby, ale v kauze Tomáša Tarabu opäť ukázal, že nedokáže odolávať vydieraniu, ak je jeho protivník vytrvalý a má vysoké karty, paralyzujúce chod Národnej rady SR (NR SR).
Robert Fico si totiž veľmi dobre uvedomuje, že predčasné voľby esenciálne ohrozujú jeho kľúčovú prioritu – a tou je beztrestnosť Tibora Gašpara a Norberta Bödöra. A všetci vedia, že vyvrcholenie kauzy Očistec na súde až po prípadnej porážke Smeru v predčasných voľbách je priveľké riziko. Preto bola Ficova hrozba predčasnými voľbami papierovým drakom. A presne tak si to prepočítal aj Andrej Danko a prvýkrát pred Ficom necúvol.
Z momentálnej situácie v koalícii vyplýva, že blokačný balík (najmenej troch poslaneckých mandátov) vlastnia viacerí hráči a môžu ho použiť buď na presadenie vlastných cieľov, alebo sa navzájom dohodnúť na ústupkoch.
Schválená podoba štátneho rozpočtu signalizuje, že strany uprednostnili dohodu a pokúsili sa naplniť priority všetkých zainteresovaných. Výsledkom je deficit vo výške 4,94 percenta hrubého domáceho produktu (HDP), zachovanie 13. dôchodkov, zvýšenie platov policajtov a zamestnancov vo verejnej správe.
Ďalej návrh rozpočtu obsahuje garantovaný dôchodok pre ľudí starších ako 85 rokov vo výške 708 eur, peniaze na energopomoc a predovšetkým odloženie zrušenia transakčnej dane až od 1. januára 2028 (!), teda presun až na budúcu vládu.
Schválenie deficitného rozpočtu znamená, že vláda ignorovala ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, podľa ktorého mala predložiť vyrovnaný rozpočet. A keďže opozícia predložila podnet na Ústavný súd, aby rozhodol, či je deficitný rozpočet v súlade s ústavou, môže sa stať, že ústavní sudcovia rozhodnú v súlade s týmto podnetom a schválený rozpočet vyhlásia za protiústavný.
To by mohlo vyústiť až do rozpočtového provizória, čo si však počas volebného roka (2027) nikto nechce ani len predstaviť, najmä nie vláda. Preto je priam nepochopiteľné, prečo nejde vláda kratšou cestou a nepripravila dve verzie rozpočtu – mohla predložiť vyrovnaný rozpočet a pozmeňovacími návrhmi ho zmeniť na deficitný, čo pripúšťala ako racionálne riešenie aj opozícia. Iste, vyrovnaný rozpočet by naplno obnažil tristné hospodárenie štvrtej Ficovej vlády, ale v porovnaní s armagedonom, aký nastane, ak Ústavný súd potvrdí oprávnenosť opozičného podnetu, bol by to len, slovami Fica, „prd do Stromovky“.
Tarabove reči a realita
Dohoda koaličnej rady na štátnom rozpočte by mala znamenať, že by sa doň už nemalo zasahovať pozmeňovacími návrhmi koaličných poslancov. Čo však, samozrejme, nezaväzuje najmä exministra Tarabu, ktorý plánuje podporovať koalíciu iba selektívne, v prípade „dobrých zákonov“. A v súvislosti so štátnym rozpočtom sa zastrája návrhmi na krátenie vládnych výdavkov. Konkrétne hovorí, že navrhne zrušenie dvoch ministerstiev, zníženie počtu štátnych tajomníkov a predovšetkým zrušenie transakčnej dane. Podporila by ho v tom dokonca aj opozícia. Bol by to veľký zásah do príjmov štátu a mohol by ohroziť prijatie štátneho rozpočtu.
Vážnosť tejto hrozby limituje skutočnosť, že kým nebude Taraba disponovať tromi mandátmi, má koalícia väčšinu 76 hlasov, potrebnú na chod parlamentu a na schvaľovanie zákonov, a Tarabove vyhrážky budú len bzukotom múch. Ak by však získal k sebe ešte jedného poslanca, môže skomplikovať prijímanie zákonov – a v hraničnej situácii by predčasné voľby alebo úradnícka vláda mohli byť pre premiéra Fica prijateľnejším riešením, ako akceptovať opakované vydieranie ktoroukoľvek nátlakovou skupinou.
Fico: slabší, no nie bezbranný
Isteže, už pri štátnom rozpočte alebo inom kľúčovom zákone môže premiér spojiť hlasovanie s vyslovením nedôvery vláde, ale ako systematický obranný mechanizmus to pre neho nemôže byť riešením. To určite radšej hodí vidly do takejto politiky, vyhrotí situáciu na hranu a spolu s opozíciou schváli predčasné voľby.
Nemali by sme sa mýliť a interpretovať momentálnu Ficovu slabosť či porážku v okresnej bitke ako bezbrannosť alebo prehratú vojnu. Fico je z koaličných politikov ešte stále najväčším hráčom s najsilnejším poslaneckým klubom a najvyššími preferenciami. A na rozdiel od Hlasu, SNS, huliakovcov, migaľovcov či tarabovcov nie sú predčasné voľby pre Smer existenciálnou hrozbou.
Skrátenie aktuálneho volebného obdobia teda nie je momentálne na programe dňa. A kým nebudú koaliční partneri priveľmi napínať strunu extrémne preexponovanými požiadavkami, má pred sebou slovenská spoločnosť ešte jeden rok s Ficom. Hádam posledný, hoci to tak pri pohľade na tristný stav opozície nevyzerá.
