Blíži sa tretie česko-slovenské delenie?

Delenie sveta medzi veľmoci nie je v ľudských dejinách výnimočným javom a väčšinou sa dialo po vojnových kataklizmách. Prvé podstatné delenie sveta zarámcovala zmluva z Tordesillas, keď si v roku 1494 podelili sféry záujmov vtedajšie námorné mocnosti – Portugalsko a Španielsko. Ďalšou významnou zmenou bolo napríklad preformátovanie Európy na Viedenskom kongrese v roku 1815 – po porážke Napoleona Bonaparteho.

Podobné veľké zmeny nastali aj v minulom storočí po oboch svetových vojnách či po ukončení studenej vojny. V poslednom prípade nové delenie sveta sprevádzal aj rozpad spojených štátnych útvarov – Sovietskeho zväzu, Juhoslávie a Česko-Slovenska (opačným javom bolo zjednotenie Nemecka).

Spojenie Čechov a Slovákov do jedného spoločného štátu bolo pre oba národy úplne novou historickou skúsenosťou (hoci podľa niektorých historikov možno do česko-slovenskej dejinnej línie zaradiť aj Veľkú Moravu), a tak nie div, že keď nastali „vhodné podmienky“, presadil sa v tomto geopolitickom priestore jeden z Murphyho zákonov: Všetko, čo bolo spojené, sa skôr či neskôr rozpadne.

Delenie prvé: Pod nemeckým tlakom

Prvý československý štát bol výsledkom niekoľkých viac či menej koordinovaných línií – zahraničnej politiky veľkej trojky Masaryk – Štefánik – Beneš, pôsobenia československých vojakov na frontoch prvej svetovej vojny, snáh domácich politických elít a v neposlednom rade produktom pochopenia veľmocí, že udržať Rakúsko-Uhorsko v jeho pôvodnej podobe nie je možné.

Československý štát bol v medzivojnovom období malým demokratickým zázrakom v strednej Európe, ale ani on nevydržal vonkajší a domáci tlak, predovšetkým od nemeckej menšiny. Zrada Československa od jeho spojencov na rokovaniach v Mníchove viedla k okliešteniu jeho územia o Sudety, Těšínsko, južné Slovensko a Podkarpatskú Rus. Bolo zjavné, že osud Československa je otázkou niekoľkých mesiacov. To, že Československo podľahlo brutálnemu nemeckému nátlaku, nebolo veľkým prekvapením. Podobný osud totiž čakal aj väčšie štáty a vlastne celú Európu s výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska.

14. marec 1939 je dodnes traumatizujúcim dňom v dejinách Čechov a Slovákov. Za ťažko ovplyvniteľnými udalosťami totiž nasledovali udalosti také, v ktorých mali svoj leví diel viny slovenské politické elity. Odsun Čechov do Protektorátu, protižidovské zákony a následne deportácie židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov, spojenectvo s nemeckými nacistami a fašistický režim na Slovensku sú najčernejšou etapou v slovenských dejinách.

Prvé česko-slovenské delenie v roku 1939 bolo teda síce pôvodne vyvolané a presadené veľmocami, domáci vklad do tejto etapy bol však nezanedbateľný. Paradoxom dejín je, že už o niekoľko rokov zažilo Slovensko svoju „hviezdnu hodinu“: ozbrojené povstanie v auguste 1944 proti domácemu režimu a nemeckej armáde, vďaka čomu sa vrátilo v povojnovom delení sveta na stranu víťazov.

Stretnutie Jozefa Tisa (vľavo) a Adolfa Hitlera pred rozdelením Československa.

FOTO: Profimedia

Delenie druhé: Vo vlastnej réžii

Neskôr, po viac ako štyroch desaťročiach komunistického experimentu, keď sa opäť menila svetová geopolitika, zrútil sa „ostblok“ a bipolárne rozdelenie sveta odišlo na smetisko dejín, otvorila sa aj fľaša s džinom nacionalizmu a uvoľnili sa zväzky spojených štátnych útvarov – najdramatickejšie sa proces rozpadu spojených štátov prejavil na Balkáne, kde konflikty ešte nedávno federatívnych republík Juhoslávie vygradovali do vojnových zločinov, genocídu nevynímajúc. Za podobných, hoci menej dramatických udalostí sa rozpadol aj Sovietsky zväz.

V Československu odštartovala proces rozpadu začiatkom roka 1990 tzv. pomlčková vojna. Štátoprávne diskusie a uvažovanie o slovenskej samostatnosti by sa určite dostali do programu dňa aj bez tejto nešťastnej iniciatívy Václava Havla. Ďalším paradoxom dejín však je, že na štartovacej čiare neskoršieho rozdelenia štátu bol politik, ktorý postupom času porozumel tzv. slovenskej otázke takmer natoľko ako Petr Pithart, osamotený v českých politických kruhoch.

Nájsť optimálny model štátoprávneho usporiadania, ktoré by uspokojilo obe republiky, sa nepodarilo reprezentáciám premiérov Petra Pitharta a Jána Čarnogurského, šéfov parlamentov Dagmar Burešovej a Františka Mikloška, hoci milovská zmluva mala k riešeniu blízko – pripomínala konfederačný model, ktorý však stroskotal v slovenskom parlamente. Politici, ktorí mali k sebe názorovo aj ľudsky blízko, spoločné riešenie nenašli. Vďaka tomu dostali šancu pragmatici Václav Klaus a Vladimír Mečiar.

Po parlamentných voľbách v júni 1992 česká strana preferovala prozápadný ťah a ekonomickú reformu, slovenská odmietala Klausov ekonomický projekt a trvala na rovnoprávnej pozícii v spoločnom štáte. Potenciálna dohoda na voľnejšom zväzku však stroskotala na utkvelej slovenskej predstave vlastnej menovej banky, čo nemohla česká strana akceptovať. Slováci tak dostali na výber medzi unitárnou federáciou a rozchodom – a bolo vymaľované.

Z hľadiska dnešnej geopolitickej situácie by som rád spomenul jeden postreh českého historika Jana Rychlíka, podľa ktorého „Česi boli ochotní mať Česko-Slovensko, ak vyhovuje ich predstavám, ale keď sa ukázalo, že politické sily na Slovensku nie sú ochotné českú predstavu akceptovať, tak dali prednosť rozdeleniu štátu. Už totiž neplatila pôvodná Masarykova, Štefánikova a Benešova predstava, že Slovensko má byť koridorom pre Čechov z nemeckého obkľúčenia, ale v roku 1992 táto funkcia nielenže nebola potrebná, ale bola dokonca nežiaduca. Uvedomme si, že sa rozsypal Sovietsky zväz, nikto nevedel, či tam nebude vojna, nikto nevedel, čo bude s Ukrajinou, a v takejto situácii pre mnohých českých politikov bolo výhodou, že vznikne ešte jedna hranica a určité pásmo, ktoré by oddeľovalo Českú republiku od krajín bývalého Sovietskeho zväzu“ (In: Kotian, Róbert. Ako sa delil štát. Artis Omnis 2018, s. 266).

Premiéri Slovenska a Česka Vladimír Mečiar (vľavo) a Václav Klaus pri delení Česko-Slovenska v roku 1992.

FOTO: Profimedia

Delenie tretie: Zatiaľ iba ako hrozba

Nasledujúce riadky budú, vzhľadom na obmedzený priestor, trochu zjednodušujúce. Z hľadiska danej témy sa dá konštatovať, že od roku 1918 patrili obe spoločnosti, česká aj slovenská, do toho istého geopolitického bloku – či už to bola medzivojnová republika, obdobie druhej svetovej vojny pod dominanciou fašistického Nemecka, alebo ako súčasť sovietskeho „ostbloku“ od roku 1948 po november 1989.

Zamatové rozdelenie Československa v roku 1992 bolo nevídaným úkazom vo vtedajšej geopolitickej situácii a treba povedať, že po väčšinu času od rozdelenia mali obe krajiny rovnaký alebo veľmi podobný geopolitický vektor – bolo ním začlenenie sa do európskych alebo euroatlantických organizácií (EÚ, NATO, schengen, eurozóna...) a boli v tomto ťahu na bránu skôr či neskôr, viac či menej úspešné. Navyše priam axiómou bolo, že vzťahy medzi oboma krajinami boli vždy nadštandardné a mohli sa na seba navzájom spoľahnúť. Až do obdobia štvrtej Ficovej vlády.

Objektívne treba skonštatovať, že prepisovanie svetového politického poriadku po nástupe Donalda Trumpa zaskočilo celú Európu, nielen Českú a Slovenskú republiku. Tento obrat vo svetovej geopolitike, preformátovanie vzťahu USA k Európe a Rusku, bol šokom aj pre oveľa väčšie a významnejšie krajiny, ako sú naše dve.

Vajatanie „Čo teraz?“ a úporné hľadanie „Čo s tým?“ je témou dňa aj pre kľúčových európskych lídrov, francúzskeho prezidenta, nemeckého kancelára (odchádzajúceho aj toho nastupujúceho) a britského premiéra. Navyše v situácii už trojročného konfliktu na Ukrajine, kde obrana napadnutého štátu pred ruským agresorom do veľkej miery stála na podpore USA.

Výrazná zmena zahraničnopolitického postoja USA, keď Donald Trump neraz vystupuje tak, akoby bol ruským agentom, zastihla Európu nepripravenú, toto však nie je našou témou. Tou sú pozície Roberta Fica, ktorého zahraničné médiá čoraz častejšie označujú za proruského premiéra – a úplne opodstatnene.

Ficove vyjadrenia sa pridržiavajú jedného vzorca – po jeho kritike ruskej agresie ako aktu odporujúceho medzinárodnému právu na pôde OSN nasleduje v rozpore s týmto postojom množstvo kritických vyjadrení na adresu ukrajinského prezidenta Zelenského, neraz priam urážlivých, bagatelizovanie a znevažovanie krokov európskych lídrov označovaných za vojnových štváčov, vyhrážanie sa vo forme „ani euro, ani jeden slovenský náboj na Ukrajinu“ (okrem tých, za ktoré si zbrojárske firmy dajú rady zaplatiť). Výsledkom Ficovej zahraničnej politiky „na všetky svetové strany“ je čoraz väčšia izolácia Slovenska od väčšiny Európy – s výnimkou Maďarska.

Objektívne sa zdá, že Robert Fico je v kliešťach – na jednej strane zrejme presadzuje koncepciu trójskeho koňa v EÚ (Dohodli sa na nej na stretnutí medzi štyrmi očami s Putinom?), na druhej nemôže riskovať stratu miliárd eur z eurofondov a Plánu obnovy, od ktorých je Slovensko existenčne závislé. Aj preto na poslednom summite hlasoval slovenský premiér inak ako Viktor Orbán.

Z hľadiska našej témy je Ficovo Slovensko v súčasnosti na inej orbite ako Česko – koketuje s akousi pozíciou, kde malo byť piatou kolónou vo svete podľa Trumpa a Putina. Avšak vo svete, kde sa Európa usiluje konštituovať ako relevantný nielen ekonomický, ale aj vojenský geopolitický hráč, hrozí Slovensku pozícia bezvýznamnej krajiny na európskej periférii. A možno aj odstrašujúceho príkladu pre českých voličov a politikov.

Premiér vlády SR na stretnutí s ruským prezidentom Vladimírom Putinom v Moskve 22. decembra 2024.

Zdroj: SITA/Gavriil Grigorov, Sputnik, Kremlin Pool Photo via AP